Bodák československý vzor 1924

Charakteristika
Československý bodák vzor 24 predstavoval z konštrukčného hľadiska nožový bodák, ktorý sa používal ako bodno-sečná zbraň, pričom po nasadení na pušku sa stával výhradne bodnou zbraňou. Tieto bodáky vznikli úpravou svojich predchodcov, československých bodákov vzor 23 skrátením ich čepele a puzdra o 100 mm vykonanom na základe praktických skúsenosti vojenských jednotiek československej armády získaných pri výcviku. Bodáky vzor 24 boli jednotné pre celú československú armádu a používali sa k štandardnej československej armádnej puške vzor 24. Podobne ako väčšina iných nožových bodákov sa aj tento bodák skladal z troch základných častí – čepele, záštitnej priečky a rukoväte. Plochá a priama čepeľ týchto bodákov mala klinový prierez a dosahovala dĺžku 299 mm (dĺžka celého bodáku bola 432 mm) a šírku 23 mm. Na jednej strane prechádzala čepeľ do výraznejšieho ostria a jej druhá strana bola zosilnená do chrbta, pričom na svojom konci sa čepeľ zužovala do obojstranne brúseného stredového hrotu. Po nasadení bodáka na pušku smerovalo jeho ostrie nahor. V mierovom období sa pritom používali tzv. poloostré bodáky so šírkou ostria 0,3 mm, pričom úplne sa ostrili až v prípade vyhlásenia výnimočného stavu alebo mobilizácie armády (napr. pri vyhlásení mobilizácie v roku 1938). Pozdĺž chrbta čepele sa po jej oboch stranách nachádzali výraznejšie pozdĺžne výbrusy, ktorých hlavnou úlohou bolo zmenšovať celkovú hmotnosť bodáka, ktorá činila 400 gramov. Zadnú časť čepele tvorila stopka s pozdĺžnym výrezom, do ktorého po nasadení bodáka na pušku zapadal jej vyterák. Jednoduchá kovová záštitná priečka bola k čepeli bodáku pripevnená dvoma nitmi. Na strane chrbta čepele bola ukončená zaoblením a na strane ostria čepele bola ukončená záštitným krúžkom, cez ktorým pri nasadení bodáka na pušku prechádzala časť jej hlavne pred muškou. Rukoväť bodáka sa skladala z troch častí, konkrétne z hlavy, poistky s maticou a črienok. Hlava rukoväte bola naletovaná na stopu čepele, pričom na jej vrchnej strane sa nachádzala pozdĺžna drážka, do ktorej po nasadení bodáka na pušku zapadol záchyt pušky pre bodák nachádzajúci sa pod hlavňou. Poistka bodáka bola vsadená do otvoru na pravej strane hlavy rukoväte a bola opatrená ozubom, ktorý z ľavej strany zasahoval do pozdĺžnej drážky pre záchyt pušky. Hlavnou úlohou tohto ozubu bolo pevne zaistiť bodák nasadený na puške tým, že presne zapadol do zárezu umiestnenom na záchyte pušky pre bodák. Črienky rukoväte boli vyrábané z dreva a po oboch stranách rukoväte boli pripevnené k stopke čepele dvomi skrutkami s maticami, ktoré boli opatrené výrezmi pre skrutkovač. Pri záštitnej priečke bol na črienkach vytvorený zárez, ktorý slúžil na odstránenie nečistôt z otvoru pre vyterák pušky. Bodáky vzor 24 sa nosili v celokovovom puzdre vyrobenom z oceľového plechu, ktoré bolo na spodnej strane ukončené naletovanou malou guľôčkou a na vrchnej strane bolo ukončené ústim. Do ústia bol vsadený obústok s vložkou. Jeho hlavnou úlohou bolo udržovať bodák pevne v puzdre a súčasne aj spevňovať samotné ústie. Pod ústim puzdra bol na jednej strane pripevnený jednoduchý závesný hák slúžiaci k zaveseniu puzdra do závesníka. Bodáky vzor 24 sa nosili na troch základných typoch kožených závesníkov (podľa používateľa). Prvý typ predstavoval klasický závesník využívaný československou armádou s viacerými variantmi tvaru obšitia, ktoré vychádzali predovšetkým z klasických rakúsko-uhorských vzorov. Druhý typ predstavoval spoločný závesník pre bodák vzor 24 a šabľu vzor 29 používaný československými žandármi (četníkmi). Napokon tretí typ predstavoval závesník používaný členmi finančnej stráže, ktorý ho zároveň využívali aj na nosenie neskoršie vyrábaného bodáku vzor 33.

Na začiatku 20. rokov 20. storočia sa výrobou bodákov v Československu zaoberali tri firmy: Zbrojovka Praga v Prahe – Vršoviciach, Moravské oceliarne a železiarne v Olomouci – Řepčíne a Zbrojovka Brno. Pre firmy v Prahe a Olomouci to však bola len veľmi krátka epizóda, preto sa v krátkom čase Zbrojovka Brno stala monopolným výrobcom pušiek a bodákov pre potreby československej armády a zároveň sa stala aj ich svetoznámym exportérom. Výroba bodákov vzor 24 spolu s puzdrami prebiehala teda výlučne v Brne. Jediným výrobcom, ktorému sa aspoň čiastočne podarilo v určitom období narušiť tento monopol brnianskej zbrojovky bola firma Ing. Karel Schulz v Komořanech pri Prahe. Tá v priebehu rokov 1926 – 1932 vyrobila viac ako 300 000 kusov puzdier pre bodáky vzor 24 a to dokonca za podstatne nižšiu cenu než Zbrojovka Brno. Podnik pod označením KOMO tým pádom dodával československej armáde puzdra výrazne lacnejšie ako Zbrojovka Brno, v ktorej preto musela byť výroba puzdier do značnej miery obmedzená. Puzdra vyrobené vo firme KOMO boli na svojom závesnom háku značené štylizovaným logom spoločnosti, ktorý mal podobu dvoch písmen „K“ a „M“ umiestnených vo vnútri obidvoch písmen „O“. Puzdra priamo v podniku kontroloval a následne na nich vyrážal preberaciu značku československej armády štábny rotmajster, zbrojár Bohumil Krob, ktorý pracoval pre Zemskú zbrojnicu č. 1 v Prahe (ZZI). Od roku 1933 sa však už aj puzdra k bodákom vzor 24 vyrábali výlučne v Zbrojovke Brno, ktorá armáde dodávala celý komplet (bodák vzor 24 s puzdrom) v cene 48 Kč za kus. Od roku 1937 sa časť výroby týchto bodákov a puzdier presunula aj do novovybudovaného pobočného závodu Zbrojovky Brno v Považskej Bystrici. Podobne ako pri iných zbraniach, tak aj pri týchto bodákoch a puzdrách bola ich kvalita kontrolovaná zástupcami Vojenského technického úradu (VTÚ), ktorý bol v roku 1933 premenovaný na Vojenský technický a letecký ústav (VTLÚ). Jeho zástupcovia kontrolovali kvalitu bodákov predovšetkým vykonaním skúšky na ohyb čepele, pričom okrem toho bol každý bodák zmeraný, zvážený a vyfrézovaný otvor v hlave rukoväte bol zmeraný špeciálnym kalibrom. Pri kontrole bodákov sa dôraz kládol aj na kvalitu spracovania jednotlivých menších súčiastok, keď napr. pružina poistky bodáku nesmela stratiť svoju pružnosť ani po dvanásťhodinovom úplnom stlačení. Kontrolované boli samozrejme aj puzdra bodákov. Ich obústky museli byť natoľko silné, aby v nich zasunutý bodák mal odpor na ťah minimálne 2,5 kg. Po vykonaní úspešnej kontroly bola na čepeľ bodáku pri záštitnej priečke (od roku 1928 na spodnej strane stopky čepele v časti rukoväte) a na závesný hák jeho puzdra vyrazená preberacia značka československej armády. Hlavný odberateľom týchto bodákov bola prirodzene československá armáda, no zavedené boli vo väčšej miere aj do výzbroje žandárstva (četníctva) a v malej miere aj do výzbroje finančnej stráže. Výroba bodákov vzor 24 bola v Brne ukončená rozbitím Československa a následným vytvorením Protektorátu Čechy a Morava. V Považskej Bystrici však bolo ešte v prvých rokoch druhej svetovej vojny vyrobené obmedzené množstvo týchto zbraní pre potreby armády novovzniknutej Slovenskej republiky. Po vytvorení Protektorátu Čechy a Morava zaistil nemecký Wehrmacht na tomto území viac ako 850 000 kusov bodákov vzor 24. Veľké množstvo z nich bolo modifikovaných podľa nemeckých bodákov SG 84/98 odstránením záštitného krúžku (ten totiž pri nemeckých karabínach Mauser 98k významným spôsobom menil balistické vlastnosti strely) a obrátením obústku puzdra. Takto modifikované bodáky dostali označenie SG 24 (t) a ich výroba sa naplno rozbehla v Brne. Ďalšie zo zaistených bodákov vzor 24, ktoré neboli Nemcami modifikované, boli predané ich jednotlivým spojencom, najmä Rumunsku, ktoré už v medzivojnovom období vo veľkom nakupovalo od Zbrojovky Brno pušky vzor 24. Po skončení druhej svetovej vojny sa výroba bodákov vzor 24 v Brne znovu obnovila a trvala až do roku 1950, kedy sa postupne začalo s prezbrojovaním československej armády novými zbraňami, pričom značná časť bodákov vzor 24 bola následne odpredaná do zahraničia.

Zaujímavosťou je, že popri štandardných bodákoch vzor 24 sa v Zbrojovke Brno pre reklamné a komerčné účely vyrábali aj miniatúry týchto zbraní v pomere 3:5. Ich výrobu zaisťovali učni. Tieto miniatúry však aj napriek tomu vynikali čistotou a dokonalosťou spracovania, mali funkčnú poistku a dokonca sa dodávali aj s malým závesníkom. Miniatúry sa vyrábali v troch variantoch. Prvý, a zároveň aj najčastejší variant mal poniklovanú čepeľ spolu s ostatnými kovovými časťami tiež aj puzdro. Druhý variant bol kompletne bez povrchovej úpravy, pričom puzdro bolo brynýrované a tretí variant mal čepeľ spolu s ostatnými kovovými časťami pochromované a puzdro mal brynýrované. Všetky z týchto miniatúr mali črienky rukoväte lisované z čierneho bakelitu.

Všetky bodáky vzor 24 vyrobené pre potreby československej armády boli opatrené značkou výrobcu, preberacou značkou armády a značkou a číslom útvaru, ústavu alebo veliteľstva, ku ktorému bol bodák pridelený. Značka výrobcu bola vždy razená vo vrchnej časti čepele pod záštitnou priečkou v podobe ČSZ, za ktorou nasledovalo veľké písmeno abecedy označujúce výrobnú sériu, napr. ČSZ A (bodáky sa vyrábali v štandardných sériách po 10 000 kusov). Na opačnej strane čepele boli bodáky do roku 1928 značené preberacou značkou československej armády, ktorá sa potom premiestnila na spodnú stranu stopky čepele v časti rukoväte. Preberacie značenie armády sa pritom v priebehu rokov menilo. Na začiatku (1924) malo podobu písmena E, za ktorým nasledoval malý československý lev v krúžku (*) a posledné dvojčíslo roku výroby, teda E*24. Už v roku 1925 sa však toto značenie mierne zmenilo, keď jeho tvar ostal zachovaný, len lev už nebol v krúžku a bol rovnako veľký ako písmeno E a dvojčíslo roku výroby. K ďalšej zmene potom došlo v roku 1937, kedy základný tvar značenia ostal nezmenený, len za písmeno E pribudlo číslo VTLÚ, ktorého zástupcovia bodáky kontrolovali (VTLÚ boli rozmiestnené takto: 1 – Plzeň, 2 – Adamov, 3 – Brno, 4 – Považská Bystrica, 5 – Vlašim, 6 – Semtín, 7 – Strakonice, 8 – firma Janeček Praha-Pankrác). Teda, ak bol bodák vyrobený v Brne mal preberaciu značku v tvare napr. E3*37 a ak bol vyrobený v Považskej Bystrici bol opatrený značkou v tvare napr. E4*37. V rokoch 1924 – 1925 bolo na spodnú časť hlavy rukoväte vyrazené aj výrobné číslo pušky, ku ktorej bol bodák vyrobený. V priebehu druhej svetovej vojny boli bodáky (SG 24 t) vyrobené v Brne pre potreby nemeckej armády zväčša značené len štylizovaným logom výrobcu v tvare písmena Z vo vývrte hlavne. Po skončení druhej svetovej vojny bolo v roku 1946 značenie (výrobné a preberacie) prebraté z obdobia medzivojnového Československa, teda napr. ČSZ B (výrobné) a E3*46 (preberacie). V roku 1947 a 1949 neboli bodáky preberané. V roku 1948 sa zmenilo značenie výrobcu z ČSZ na písmenový kód v tvare „tgf“. Napokon v poslednom roku výroby bodákov (1950) sa zmenilo preberacie označenie, ktoré už malo tvar E95x50 (x – prekrížené meče). Rovnakým spôsobom ako bodáky boli značené aj ich puzdra, na ktorých sa tak výrobná, ako aj preberacia značka razili na závesný hák. Výnimku tvorili puzdra vyrobené firmou KOMO, na ktorých závesných hákoch bola pod štylizovaným logom výrobcu razená armádna preberacia značka najskôr v tvare M levík (*) a posledné dvojčíslo roku výroby, napr. M*27 a neskôr po roku 1928 v tvare ZI levík (*) a posledné dvojčíslo roku výroby, napr. ZI*29. Na základe výnosu zbrojne-hospodárskeho oddelenia zbrojného odboru Ministerstva národnej obrany č. 536735 z júla 1922 boli na bodáky vzor 24 vojenskými zbrojármi priamo na jednotlivých útvaroch vyrážané aj špeciálne označenia v nasledujúcom tvare: číslo útvaru, jedno až štvorpísmenové označenie útvaru a evidenčné číslo zbrane. V neskorších rokoch bola povinnosť takto označovať zbrane zakotvená aj v predpise č. D-XIII-3 „Udržování a opravy zbroje“. Na bodáky vzor 24 boli tieto označenia vo veľkosti písmen a čísel 3 mm razené na vrchnej časti hlavy rukoväte. Zhodné označenie bolo pritom vyrazené aj na okrúhly štítok, ktorý sa pripevnil na pažbu pušky, ku ktorej bodák patril. Spôsob tohto značenia bol v medzivojnovom Československu prevzatý z bývalej rakúsko-uhorskej armády a mal dvojaký význam. Jednak tým bola vytvorená precízna evidencia zbraní, čím sa možnosť ich zámen znížila na minimum, a jednak bodáky slúžili ako jeden z osobných dokladov vojakov. Podľa predpisov totiž vojaci mohli bodák odkladať len vo vojenských ubikáciách, v neverejných priestoroch, pri športe a pri tanci. Pri prípadnej kontrole na vychádzke musel vojak ukázať bodák, pričom ak to bolo potrebné, tak si kontrolný orgán mohol poznamenať značenie vyrazené na bodáku a previnilca tak bolo možné presne identifikovať. Zodpovednosť za to, že mužstvo odchádzalo na vychádzky podľa predpisu a vždy s opaskom so zaveseným bodákom niesli velitelia družstiev, dozorní desiatnici a dozorcovia pri bráne.

Skratky jednotlivých útvarov československej armády:

A – Automobilové prápory
AD – Automobilové oddelenia delostrelectva
AZ – Automobilová zbrojovka
BS – Brigádny súd a vojenský prokurátor
C – Cyklistické prápory
D – Delostrelecké pluky
DOV – Doplňovacie okresné veliteľstvo
DPLV – Delostrelecký protilietadlový pluk
DPS – Divízne proviantné sklady
DSH – Výcvikový tábor Humenné
DSJ – Výcvikový tábor Jince Čenkov
DSP – Výcvikový tábor Plavecké Podhradie
DSV – Výcvikový tábor Vyškov
DZ – Divízna zbrojnica
G – Štátne vojenské reálne reformné gymnázium Moravská Třebová
H – Horské pešie pluky
HB – Veliteľstvo horských brigád
HDB – Veliteľstvo hrubej delostreleckej brigády
HLD – Hlavné letecké dielne
HLS – Hlavný letecký sklad
HN – Hraničiarske prápory
HTS – Hlavný telegrafný sklad
HVS – Hlavný vozatajský sklad
HZLS – Hlavný železničný sklad
HZNS – Hlavný ženijný sklad
HZS – Hlavný zbrojný sklad
IP – Inštrukčný prápor
IS – Vysoká intendačná škola
J – Jazdecké pluky
JB – Veliteľstvo jazdeckej brigády
L – Letecké pluky
LDB – Veliteľstvo ľahkej delostreleckej brigády
M – Delostrelecká meričská náhradná rota
MT – Muničná továreň
OS – Odevný sklad
P – Pešie pluky
PB – Veliteľstvo peších brigád
PD – Veliteľstvo peších divízií
PDB – Veliteľstvo poľných delostreleckých brigád
PUV – Pluky útočnej vozby (pôvodne prápor útočnej vozby)
PV – Pancierový vlak
PZ – Roty pomocného zdravotníctva
S – Hradná stráž
SP – Strojný prápor
SRB – Štábna rota zemského vojenského veliteľstva v Brne
SRBR – Štábna rota zemského vojenského veliteľstva v Bratislave
SRM – Štábna rota MNO
SRP – Štábna rota zemského vojenského veliteľstva v Prahe
SRU – Štábna rota zemského vojenského veliteľstva v Užgorode
T – Telegrafné prápory
TDB – Veliteľstvo ťažkých delostreleckých brigád
TS – Škola pre telesnú výchovu
UA – Automobilové učilište
UD – Delostrelecké učilište a inštrukčný delostrelecký oddiel
UJ – Jazdecké učilište
UL – Letecké učilište
UP – Pechotné učilište
UT – Telegrafné učilište
UUV – Učilište útočnej vozby
UV – Útočná vozba
UZ a UZN – Ženijné učilište
V – Vozatajské prápory
VA – Vojenská akadémia
VAM – Vojnový archív a múzeum
VEK – Vojenská evidencia koňstva
VH – Vojenský žrebčinec
VCHU – Vojenský chemický ústav
VMT – Vojenská muničná továreň
VP – Vodný prápor
VPB – Vojenská polícia Bratislava
VS – Vysoká vojenská škola
VT – Vojenská trestnica
VTLU – Vojenský technický a letecký ústav
VV – Vojenská väznica
VZS – Vojenský zdravotnícky sklad
VZU – Vojenský zemepisný ústav
Z – Vojenské zásobárne
ZL – Železničný pluk
ZLS – Zemský letecký sklad
ZN – Ženijné pluky
ZU – Vojenský zemepisný ústav
ZZ – Zemská zbrojnica

Projekt je spolufinancovaný
zo zdrojov EÚ.

Podporujeme výskumné aktivity na Slovensku.
MFCR
EU