Samovar ruský

Charakteristika
Samovar bol vynájdený v Číne, odlišoval sa od ruského samovaru tím, že bol určený k príprave mäsitých pokrmov. V Rusku začal byť pojem samovar známy od osemnásteho storočia. Prvý samovar vyrobili v roku 1778 bratia Ivan a Nazar Lisicynovi v malej dielni v Tule. Ich podnik bol prvým samovarným závodom v meste. Výroba samovarov sa ukázala ako veľmi výnosná. Remeselníci sa rýchlo zmenili na výrobcov a dielne na továrne, takže k roku 1808 fungovalo v Tule osem výrobcov samovarov a do roku 1850 bolo založených v Tule až 80 podnikov na výrobu samovarov. Samovar bol nevyhnutnou súčasťou každej ruskej domácnosti, v 19. storočí sa žiadny dom nezaobišiel bez samovaru, či už išlo o rodinu zámožnú alebo chudobnejšiu domácnosť. Cena a ozdobnosť samovaru vypovedala o spoločenskom postavení majiteľa, slúžil ako ozdoba izieb a preto v nich stával na čestnom viditeľnom mieste. V bohatých domácnostiach bola väčšinou aj oddelená miestnosť, ktorú nazývali čajová izba. Samovar sa dedil z generácie na generáciu, dievčatám sa pridával k venu. Nezaobišla sa bez neho žiadna návšteva, rozhovor, diskusia nad najrôznejšími témami, oslava či bežné popoludňajšie stretnutie. Navodzoval totiž príjemnú atmosféru a pocit pohody. Preto sa samovar stal rýchlo známy aj mimo Ruska a používa sa aj vo východnej Európe, juhovýchodnej Európe, Iráne, Afganistane, Indii, na Strednom východe a v niektorých častiach strednej Európy. Po Veľkej októbrovej revolúcii však tradičná výroba samovarov takmer zanikla. V Tule zostali iba dva závody. Zdá sa však, že samovare prečkali aj dobu elektrických varných kanvíc, pretože sa k nim ľudia z tradície začínajú opäť vracať. V Tule bolo 1. januára 1990 otvorene múzeum samovarov.

Samovar je ruské tradičné zariadenie vyhrievané zvnútra. Neslúži priamo na prípravu čaju, ale na ohrev vriacej vody, ktorá je potrebná na prípravu horúcich nápojov, predovšetkým čaju ale v obmedzených podmienkach na fronte aj na prípravu polievok, alebo iných teplých jedál. Výrobu samovarov v Rusku, v začiatkoch ešte ručne, umožnila ťažba medenej rudy na Urale. Preto veľké špecializované dielne na prelome 18. a 19. storočia vznikali práve na spomínanom Urale, pochopiteľne aj v Moskve a v Petrohrade. Hlavným centrom výroby samovarov sa vďaka bohatým ložiskám rudy stalo západoruské mesto Tula so zbrojárskym zázemím, ktoré si onedlho vyslúžilo prezývku „Mesto samovarov“. Najväčší rozkvet zaznamenala výroba samovarov v rokoch 1912 až 1913, kedy sa len v Tule za jediný rok vyrobilo 660 tisíc kusov. Boli tu desiatky závodov na výrobu samovarov rôznych tvarov (guľaté, kužeľovité, štvorcové, súdkovité) materiálov i zdobení. Na výrobu samovarov sa najčastejšie používala červená meď, ktorá bola zároveň aj najdrahším používaným materiálom. Neskôr bola objavená tzv. zelená meď, alebo mosadz a tzv. žlta meď, ktorá sa nazýva tombak. Samovary vyrobené z týchto materiálov boli lacnejšie ako z červené medi. Vyrábali sa však aj samovary zo železa, ocele, bronzu a dokonca i z porcelánu. Niektoré boli pokryté zlatom alebo striebrom, ale základný kov bol vždy – meď. Výrobcovia sa snažili tlmiť výskyt zelenej alebo žltej farby práve postriebrovaním samovarov, ktoré boli zdobené bohatými rytinami, bordúrou s preplietanými reliéfmi kvetov, listov, stromov a lastúr. K obľúbeným patrili tiež zvieracie motívy, ktoré sa nachádzali predovšetkým na kohútiku a rukovätiach. Rovnako ako sa samovary líšili materiálom, vzorom alebo tvarom, líšili sa aj objemom. Najbežnejším objemom bol objem od 3 do 8 litrov. Ale čoskoro sa začali vyrábať veľké samovary s objemom 12 až 15 litrov až po obrovské samovare na päťdesiat litrov vody. Na zovretie vody v stredne veľkom samovare 3 - 3,5 litra je potrebných 20 - 25 minút. O dokonalosti samovarov svedčí fakt, že voda po uvarení zostáva teplá niekoľko hodín. Voda v prvých samovaroch bola ohrievaná za pomoci tuhého paliva predovšetkým dreva, ale i šiškami ihličnatých stromov alebo uhlíkmi. Používali sa samovary vytápané petrolejom, dreveným uhlím, neskôr aj plynom, dnes sa vyrábajú najmä elektrické. Súčasný samovar v porovnaní s pôvodným na tuhé palivo je bezpečný a nehrozí riziko popálenín ani požiaru.

Ruský samovar tvorí vlastne zostava troch nádob: varič, telo samovaru a kanvička na prípravu čajovej esencie. Základom čajovej esencie sú lístky čaju, alebo sypaný čaj, najčastejšie čierny. Veľká, hlavná nádoba samovaru slúži na ohrev vody a udržanie jej teploty. Nachádza sa na najspodnejšej časti, cez stred ktorej vertikálne vedie kovová rúra. Rúra je naplnená tuhým palivom, ktoré je zapálené na ohrev vody v okolitej nádobe. Je to vlastne varič stojaci na nožičkách, ktoré zaisťujú samovaru potrebnú stabilitu a zamedzujú priamemu styku variča s podložkou. Druhou najdôležitejšou časťou je nádoba na vodu, ktorá sa nazýva „telo samovaru“. Objem nádoby určuje výšku a šírku samovaru. Na nádobe je umiestnená pokrievka s malými otvormi slúžiacimi na vypúšťanie pary. Tvar pokrievky je prispôsobený k nasadeniu tretej najdôležitejšej časti menšej kanvice s čajovou esenciou pozostávajúcej z určitého množstva čajových lístkov či čajovej zmesi, zmiešaného s malým množstvom vriacej vody. Kanvička je umiestnená na vrchu samovaru, aby sa prostredníctvom malých otvorov v pokrievke ohrievala stúpajúcim horúcim vzduchom. Silná dávka čaju sa v malej kanvičke sparí vriacou vodou, nechá sa vylúhovať až do vzniku silného extraktu – závarky. Vylúhovaný extrakt je veľmi silný a bez prímesi vody prakticky nepožívateľný. Kanvica stojí počas prípravy čaju na hlavnej nádobe, ktorá je neustále vyhrievaná. Z nej sa do šálok alebo hrnčekov naleje troška silného extraktu, ktorý sa zaleje vriacou vodou z hlavnej nádoby samovaru, k čomu slúži kohútik. Množstvo extraktu určuje silu čaju. Čajové lístky zostanú v kanvičke. Pri pití čaju nesmie chýbať na stole ani dóza s cukrom. Podľa tradície sa čaj pil tak, že do úst sa vložila kocka cukru a zapila sa čajom.

Opisovaný samovar je vyrobený z medeného materiálu v ruskom meste Tula. Samovar sa používal na ohrievanie vody na prípravu čaju v čase 1. svetovej vojny . Na vrchnej časti samovaru je uvedené miesto výroby a názov výrobcu: „ТУЛА“ „Александрь Степановичь Баташевь“.

Alexander Batashev (28. marca 1848 - 28. októbra 1912) bol čestný občan mesta Tula, filantrop, spolumajiteľ najväčšieho samovarného závodu v provincii. Závod založil ešte jeho otec v podobe malej továrne na okraji Tuly. Keď sa v roku 1861 stalo nešťastie - jeho otec zomrel, továreň vyhorela. Bratia Batashevi továreň obnovili, rozšírili a vytvoril nový podnik. Realizovaná modernizácia umožnila vyrábať až 100 tisíc samovarov ročne. V továrni mali bratia povinnosti rozdelené takto: Vasiľ sa zaoberal financiami, Paul – softwarom a Alexander – výrobou. Továreň Batashev sa stala jednou z najväčších a najlepších v Tule. Na svetovej výstave v roku 1867 v Paríži bratia dostali čestné diplomy. Už deväť rokov po tragédii sa zúčastnili na celoruskej umelecko-priemyselnej výstave v Sankt-Peterburgu kde v roku 1870 získali striebornú medailu za samovar a rozsiahlu výrobu a bronzovú medailu za ďalšie súčasti samovaru. Na moskovskej celoruskej umelecko-priemyselnej výstave v roku 1882 firma Batashev získala zlatú medailu za rozsiahlu výrobu a dobrú kvalitu samovarov za nízke ceny. V roku 1896 sa im podarilo získať aj najvyššie ocenenie - kráľovský erb za najlepšie produkty ruskej priemyselnej výroby.

Na prednej časti samovaru sa nachádza 10 kruhových značiek, v niektorých je znázornený portrét „Александра Степановича Баташева“, v ďalších sa nachádzajú oficiálne značky firmy „Баташевь“ vytvorené v roku 1825 na zabezpečenie proti falšovaniu, ostatné značenia vypovedajú o oceneniach z rôznych celoruských výstav, napríklad: „За всероссію мануфактур віставки вьс'' петерб 1870. Na podstavci je znovu uvedené meno výrobcu: „Алексій Баташевьі“.

Technické údaje:
Rozmery samovaru:
  • Výška samovaru660 mm
  • Priemer samovaru327 mm
  • Obvod samovaru970 mm

Rozmery podstavca:
  • Šírka podstavca206 mm
  • Dĺžka podstavca206 mm
  • Výška podstavca580 mm

Projekt je spolufinancovaný
zo zdrojov EÚ.

Podporujeme výskumné aktivity na Slovensku.
MFCR
EU