Zbraň nemecká ručná protitanková Panzerfaust 60M

Charakteristika

Nemecká ručná protitanková zbraň Panzerfaust 60M predstavuje v poradí tretí, a zároveň aj najrozšírenejší model pochádzajúci zo série nemeckých ručných protitankových zbraní Panzerfaust (Pancierová päsť) vyvinutých a používaných nemeckou armádou v období druhej svetovej vojny. V povojnovom období sa princíp fungovania Panzerfaustu stal základom pre vývoj preslávených sovietskych ručných protitankových zbraní RPG-2 a RPG-7.

Neustále sa zvyšujúce pancierovanie spojeneckých tankov bojujúcich v priebehu druhej svetovej vojny proti nemeckej armáde, ktoré bolo čoraz náročnejšie, ba priam nemožné prekonávať klasickými protitankovými puškami vyvolalo v radoch velenia nemeckej armády úvahy a požiadavky na skonštruovanie novej protitankovej zbrane, ktorá by dokázala lepšie pancierované tanky protivníkov bez problémov likvidovať. V tomto smere bolo pritom hlavným cieľom dať čo najväčšiemu počtu vojakov osobnú protitankovú zbraň, ktorej konštrukcia mala byť jednoduchá, lacná a nenáročná na sériovú výrobu. S vývojom novej protitankovej zbrane pre potreby nemeckej armády sa začalo v lete 1942 v nemeckej firme HASAG (Hugo Schneider AG) v Lipsku pod krycím označením „Gretchen“ („Margarétka“). Projekt viedol dr. Heinrich Langwieler, ktorému sa spolu s jeho kolektívom zakrátko podarilo vyvinúť konštrukčne jednoduchú zbraň, ktorá v sebe kombinovala princípy raketového projektilu a bezzáklzového kanóna, pričom dostala pomenovanie Faustpatrone („Pästný náboj“). Táto zbraň (podobne ako aj ďalšie modely, ktoré sa z nej neskôr vyvinuli) z konštrukčného hľadiska pozostávala z odpaľovacej rúry, na ktorej konci bol umiestnený projektil s kumulatívnou náložou tvorenou zmesou TNT a trihexogénu v pomere 1:1. Vnútro odpaľovacej rúry tvorila nálož strelného prachu, ktorá slúžila na vystrelenie projektilu, z ktorého konca sa pri opustení rúry roztvorili štyri odpružené stabilizačné krídelka vyrovnávajúce jeho let. Projektil po dopade na pancier tanku (pod správnym uhlom) do neho prepálil malú dierku, cez ktorú následne vychrlil do jeho vnútra horúce páry a kúsky kovu. Táto zbraň disponovala jednoduchými výklopnými mieridlami a spúšťovým mechanizmom, ktorého stlačenie vyvolalo krátky elektrický impulz potrebný na odpálenie nálože strelného prachu umiestnenej v odpaľovacej rúre. Tá sa pri streľbe väčšinou zasúvala do podpazušia, alebo sa pritlačila o rameno, takže plameň žeravých plynov vznikajúci po odpálení nálože strelného prachu bol usmernený neškodne za strelca. Na odpaľovacej rúre sa nachádzal písmom červenej farby vytvorený nápis Achtung! Feuerstrahl! („Pozor! Plameň!“), čo malo vojakov varovať, aby počas streľby nestáli za odpaľovacou rúrou, keďže plameň, ktorý z nej po výstrele vyšľahol ich mohol vážne poraniť. Odpaľovacia rúra bola zhotovovaná iba na jedno použitie a po výstrele ju strelec jednoducho zahodil. Faustpatrone mala odpaľovaciu rúru s dĺžkou 800 mm a priemerom 28 mm, pričom v jej vnútri bola umiestnená nálož čierneho strelného prachu o váhe 54 gramov. Na konci rúry bol umiestnený projektil s kumulatívnou náložou, ktorý mal hmotnosť 3,2 kg, z čoho samotná nálož vážila 0,4 kg. Dĺžka projektilu predstavovala 360 mm, pričom v najširšom mieste bol jeho priemer 100 mm. Rýchlosť projektilu po vystrelení dosahovala 28 m/s s účinným dostrelom len 30 metrov, pričom po dopade pod správnym uhlom dokázal preraziť pancier sklonený pod uhlom 30° o hrúbke 140 mm. Účinok tejto zbrane bol veľmi ničivý, keďže jej správny zásah znamenal pre tank koniec, no krátky dostrel tejto zbrane znamenal pre jej používateľov značnú nevýhodu spočívajúcu v tom, že strelci sa museli dostať k cieľu na nebezpečne blízku vzdialenosť. Mierenie na cieľ sa vykonávalo prostredníctvom zárezu na výklopnom plátkovom cieľniku umiestnenom na odpaľovacej rúre, ktorý musel byť v jednej priamke so značkou umiestenou na projektile. Tvar projektilu tiež spôsoboval, že sa po výstrele mnohokrát odrazil od nepriateľského tanku, resp. v prípade skloneného panciera nemal jeho výbuch takú ničivú silu. V priebehu roku 1942 si nemecká armáda objednala 20 000 kusov tejto zbrane, pričom táto objednávka bola firmou HASAG zrealizovaná v auguste 1943 a Faustpatrone zotrval vo výzbroji armády až do konca druhej svetovej vojny. Koncom roku 1942 začal kolektív dr. Heinricha Langwielera s vývojom väčšej a zlepšenej verzie Faustpatrone, ktorá dostala označenie Panzerfaust 30M (číslovka 30 v názve označovala maximálny účinný dostrel zbrane), pričom Faustpatrone dostal nové označenie Panzerfaust 30M klein (prívlastok klein – malý označoval veľkosť projektilu s kumulatívnou náložou). Panzerfaust 30M mala odpaľovaciu rúru s dĺžkou 1045 mm a priemerom 44 mm, pričom v jej vnútri bola v porovnaní s predchádzajúcim modelom umiestnená takmer dvojnásobne väčšia nálož čierneho strelného prachu o váhe 95 gramov. Na konci rúry bol umiestnený oproti predchádzajúcemu modelu väčší, odľahčený a lepšie tvarovaný projektil s kumulatívnou náložou, ktorého hmotnosť bola 2,9 kg, z čoho samotná nálož vážila 0,8 kg (dvakrát viac ako pri predchádzajúcom modely). Dĺžka projektilu predstavovala 495 mm, pričom v najširšom mieste bol jeho priemer 140 mm. Rýchlosť projektilu po vystrelení dosahovala 30 m/s, no jeho účinný dostrel stále dosahoval len 30 metrov, pričom po dopade pod správnym uhlom dokázal preraziť pancier sklonený pod uhlom 30° o hrúbke 200 mm, čo vo vtedajšej dobe postačovalo na zničenie všetkých typov spojeneckých tankov. Nemecká armáda si začiatkom roku 1943 objednala 50 000 kusov tejto zbrane, z ktorých prvých 6800 kusov bolo firmou HASAG pre armádu dodaných spolu s Panzerfaustom 30M klein v auguste 1943. Výroba týchto dvoch zbraní trvala až do septembra 1944, kedy bola firmou HASAG na požiadavku nemeckej armády vyvinutá vylepšená verzia týchto dvoch zbraní pod označením Panzerfaust 60M. Tá mala už oproti svojim predošlým verziám dvojnásobný účinný dostrel (60 metrov), pričom rýchlosť jej projektilu dosahovala po vystrelení 45 m/s. K tomu, aby mohla táto zbraň dosiahnuť tieto uvedené parametre bolo potrebné zväčšiť priemer odpaľovacej rúry zo 44 mm na 50 mm pri nezmenenej dĺžke 1045 mm. V odpaľovacej rúre bolo taktiež potrebné umiestniť zväčšenú nálož čierneho strelného prachu o váhe 134 gramov. Samotný tvar projektilu, jeho rozmery a váha zostali spolu s obsahom a zložením kumulatívnej nálože nezmenené. Nezmenená ostala tým pádom aj prieraznosť zbrane (pancier o hrúbke 200 mm). Na odpaľovacej rúre bol umiestnený nový typ mieridiel, ktoré boli tvorené výklopným cieľnikom s otvormi pre zameranie vzdialenosti 30, 60 a 80 metrov. Zbraň celkovo vážila 6,1 kg, pričom v priebehu druhej svetovej vojny sa stala najrozšírenejšou a najviac vyrábanou verziou Panzerfaustov. Pôvodne sa plánovalo vyrábať 400 000 kusov tejto zbrane mesačne, čo sa podarilo dosiahnuť už v októbri 1944, pričom armáda následne vzniesla požiadavku na 1 500 000 vyrobených kusov za mesiac, čo sa takmer podarilo naplniť v decembri 1944, kedy bolo vyrobených takmer 1 300 000 kusov Panzerfaustov 60M. V tomto období sa už výrobe týchto zbraní nevenovala len firma HASAG, ale tiež aj mnoho ďalších firiem, hoci továreň v Lipsku ostala naďalej jej hlavným dodávateľom. V novembri 1944 bol firmou HASAG vyvinutý ďalší model tejto zbrane pod označením Panzerfaust 100M, ktorý bol jej posledným sériovo vyrábaným modelom. Dostrel nového modelu zbrane sa zvýšil na 100 metrov pri rýchlosti projektilu 60 m/s po vystrelení. Priemer odpaľovacej rúry sa kvôli tomu zvýšil na 60 mm a jej dĺžka narástla na 1150 mm, pričom hmotnosť nálože čierneho strelného prachu umiestnenej v rúre vzrástla na 190 gramov. Tvar a rozmery projektilu ostali spolu s obsahom a zložením kumulatívnej nálože nezmenené. Kvôli väčšiemu dostrelu tejto zbrane bol v rámci nej použitý nový typ mieridiel, ktoré boli tvorené výklopným cieľnikom s otvormi pre zameranie vzdialenosti 30, 60, 80 a 100 metrov. Celková hmotnosť tejto zbrane sa zvýšila oproti predchádzajúcemu modelu – Panzerfaustu 60M zo 6,1 kg na 6,8 kg. V januári 1945 bola vyvinutá ďalšia verzia tejto zbrane pod označením Panzerfaust 150M, ktorá sa však už od svojich predchodcov v niektorých charakteristických znakoch odlišovala. Odpaľovacia rúra tejto zbrane bola spevnená, aby mohla byť použitá pri desiatich výstreloch. Nový, lepšie tvarovaný projektil o dĺžke 560 mm mal väčšiu prieraznosť (pancier o hrúbke 220 mm) pri menšom množstve použitej kumulatívnej nálože. Rýchlosť projektilu po vystrelení bola zvýšená na 85 m/s s účinným dostrelom 150 metrov. Výroba tejto zbrane sa začala v marci 1945, keď bolo armádou objednaných 100 000 kusov, no rozbehla sa už len čiastočne, pričom do konca vojny bolo vyprodukovaných len niekoľko kusov.

Zaujímavosťou je, že popri základných modeloch Panzerfaustov (30M klein, 30M, 60M, 100M a 150M), ktoré boli sériovo vyrábané a dostali sa do výzbroje nemeckej armády v priebehu druhej svetovej vojny mala firma HASAG rozpracovaných ešte niekoľko modifikácií tejto zbrane, ktorých vývoj sa vplyvom ukončenia vojny zastavil na úrovni prototypov, resp. na úrovni rysovacích dosiek. Najvýznamnejšími modifikáciami Panzerfaustov, ktorých vývoj sa zastavil na úrovni prototypov boli Panzerfaust 250M a Fliegerfaust (Lietajúca päsť). Panzerfaust 250M bol takmer totožný s Panzerfaustom 150M, pričom sa od neho líšil predĺženou odpaľovacou rúrou so spúšťovým mechanizmom v tvare pištoľovej rukoväte a dvojstupňovým odpaľovacím systémom, ktorý mal projektilu po výstrele udeliť rýchlosť 150 m/s a zabezpečiť tak jeho účinný dostrel na vzdialenosť 250 metrov. V roku 1944 sa vo firme HASAG objavil aj projekt nazvaný Fliegerfaust (Lietajúca päsť), ktorý konštrukčne vychádzal z Panzerfaustu, no bol určený na ničenie nízko letiacich lietadiel. Vyvinuté boli dve verzie tejto zbrane. Prvá z nich mala označenie Fliegerfaust A, pričom ju tvorili štyri hlavne kalibru 20 mm, z ktorých sa vystreľovali malé, 90 gramov vážiace raketové projektily. Druhá verzia dostala označenie Fliegerfaust B a tvorilo ju deväť hlavní kalibru 20 mm umiestnených v jednoduchom ráme opatrenom ramennou opierkou a pištoľovou rukoväťou. Z hlavní sa postupne vystreľovali malé raketové projektily vážiace 90 gramov, pričom najskôr bolo vystrelených päť projektilov a o desatinu sekundy neskôr ďalšie štyri, a to z dôvodu zamedzenia možnosti vzájomného ovplyvnenia ich trajektórie. Výroba Fliegerfaustov bola schválená v januári 1945 a objednaných bolo po 10 000 kusov z oboch verzií a 4 000 000 kusov rakiet, no do konca vojny bolo vyrobených len dohromady 80 kusov oboch verzií tejto zbrane. Okrem toho sa ako mimoriadne zaujímavé tiež javili aj modifikácie Panzerfaustov, ktorých vývoj z dôvodu ukončenia druhej svetovej vojny neopustil rysovacie dosky firmy HASAG. V januári 1945 vznikol návrh zbrane pod označením Verbesserte Panzerfaust (Vylepšená pancierová päsť), ktorej projektil mal mať priemer 160 mm s možnosťou nastavenia vzdialenosti, v ktorej mal explodovať. Projektil mal byť navyše vyplnený novou plastickou trhavinou Nipolit, čím by sa výrazne zjednodušila výroba týchto zbraní. Vo februári 1945 vznikol návrh, ktorý mal vylepšiť účinok Panzerfaustov, ktoré síce dokázali vyradiť z boja tank spolu s jeho osádkou, no nie vždy ho dokázali úplne zničiť (zapáliť). Preto sa počítalo s tým, že do projektilu bude spolu s kumulatívnou náložou umiestnený aj Panzerbrandgranate (Granát pre zapálenie tanku), ktorého úlohou malo byť zapálenie tanku. Koncom druhej svetovej vojny sa objavil aj návrh pod označením Gasfaust (Plynová päsť), ktorej projektil mal obsahovať bojový plyn. Ďalej boli vypracované aj návrhy pod označením Brandfaust (Zápalná päsť) a Falmmfaust (Plamenná päsť), ktorých projektily mali byť naplnené napalmom. Napokon bolo vytvorených aj niekoľko návrhov Panzerfaustov, ktoré mali slúžiť ako protipechotná zbraň. Medzeru medzi maximálnym dosahom bežného pechotného granátu a minimálnym dostrelom mínometu mala preklenúť Kleinrakete zur Infanteriebekämpfung (Malá raketa pre boj proti pechote), ktorá mala byť tvorená projektilom s priemerom 76 mm vystreľovaným z odpaľovacej rúry pre Panzerfausty. Projektil mal byť okrem trhaviny naplnený aj zmesou betónu a kovového šrotu. Koncom roku 1944 vznikol návrh umiestniť na projektily Panzerfaustov tzv. Splitterringe (Šrapnelový prstenec). Ten predstavoval kovový prstenec okolo projektilu, ktorý sa po jeho explózii zmenil na drobné, pre pechotu smrtiace šrapnely. Hlavná úloha tohto prstenca mala spočívať v likvidácií pechoty, ktorá tvorila ochranu tanku. Nakoniec posledným známym návrhom bola modifikácia pod názvom Schrappnellfaust (Šrapnelová päsť), ktorú mal tvoriť projektil s náložou a šrapnelmi vážiaci 8 kg a účinným dostrelom do vzdialenosti 400 metrov, pričom jeho oneskorovacia rozbuška mala byť nastavená tak, aby explózia nastala vo výške dvoch až troch metrov nad zemou, čo malo za úlohu likvidovať pechotu v zákopoch.

Nemecká ručná protitanková zbraň Panzerfaust 60M bola v období druhej svetovej vojny unikátnou zbraňou svojho druhu, pričom z pohľadu spojeneckých tankových posádok bola považovaná za jednu z najobávanejších zbraní v rukách nemeckého vojaka. Tieto zbrane sa totiž vyrábali až do konca vojny v desaťtisícových sériách, a tak v každom nemeckom vozidle bol vždy aspoň jeden kus. Posádky spojeneckých tankov preto na svoje stroje umiestňovali dodatočnú ochranu pred touto zbraňou v podobe prídavného pancierovania umiestňovaného po stranách korieb, vriec s pieskom umiestňovaných po obvode veží a záložných článkov pásov upevňovaných na všemožných miestach. Účinnosť týchto zbraní sa Spojencom podarilo taktiež výrazne obmedziť zavedením ochrany tankov prostredníctvom pechoty, čím sa rapídne obmedzila možnosť nemeckých vojakov priblížiť sa k spojeneckým tankom na nevyhnutne potrebnú vzdialenosť. Okrem príslušníkov nemeckého Wehrmachtu bola táto zbraň masovo rozšírená aj v jednotkách Volkssturmu (Ľudová domobrana), ktoré sa formovali na samom konci vojny a ich príslušníci mnohokrát vyrážali do boja iba s Panzerfaustom. Hlavnou výhodou tejto zbrane bola jej rýchla, nenáročná a lacná sériová výroba, a samozrejme pri správnom mierení a použití na vhodnú vzdialenosť aj ich ničivá sila. Hlavnú nevýhodu tejto zbrane predstavovala skutočnosť, že bola určená na jedno použitie, čo postupom času v priebehu vojny predstavovalo vzhľadom na chýbajúce zdroje surovín veľkú záťaž pre nemecký vojnový priemysel.

Technicko-taktické údaje nemeckej ručnej protitankovej zbrane Panzerfaust 60M:

• Dĺžka projektilu495 mm
• Priemer projektilu140 mm
• Hmotnosť projektilu2,9 kg
• Hmotnosť kumulatívnej nálože projektilu0,8 kg
• Dĺžka odpaľovacej rúry1045 mm
• Priemer odpaľovacej rúry50 mm
• Hmotnosť nálože čierneho prachu0,134 kg
• Celková hmotnosť6,1 kg
• Úsťová rýchlosť projektilu45 m/s
• Účinný dostrel60 metrov
• Prieraznosť panciera200 mm