Zbraň nemecká ručná protitanková raketová Raketenpanzerbüchse model 1943

Charakteristika

Raketenpanzerbüchse 43 (skrátene RPzB) bola nemecká ručná raketová protitanková zbraň, ktorá používala protitankové strelivo kalibru 88 mm. Vyvinutá bola v priebehu druhej svetovej vojny v Nemecku, pričom jej vývoj bol úzko spojený s jej predchodcom, ktorým bola jednoduchá ručná protitanková zbraň – Panzerfaust (30M klein, 30M, 60M) zavedená do výzbroje nemeckej armády v roku 1942. Panzerfaust sa stal ihneď po objavení sa na frontoch druhej svetovej vojny obávanou protitankovou zbraňou, keďže jeho náboj dokázal v ideálnom prípade na vzdialenosť 30 metrov preraziť až 150 mm silný pancier. Panzerfaust po jeho zavedení do výzbroje nemeckej armády najskôr využívali výlučne príslušníci Waffen-SS, následne po osvedčení sa vo frontových podmienkach ho začal od roku 1943 masovo s veľkým úspechom využívať Wehrmacht a napokon ku koncu druhej svetovej vojny ním boli vyzbrojení aj príslušníci Volkssturmu (nemecká domobrana). Avšak aj napriek nesporným výhodám Panzerfaustu mala táto zbraň dva podstatné nedostatky, ktoré postupne do značnej miery sťažovali jeho používanie vo frontových podmienkach. Prvým a zároveň aj hlavným nedostatkom tejto zbrane bol jej pomerne malý dostrel (účinný 30 – 60 metrov), čo znamenalo, že vojak s Panzerfaustom sa musel k cieľu priblížiť na pomerne malú vzdialenosť, čím sa však zároveň ihneď stával terčom útoku nepriateľskej pechoty. Druhým nedostatkom Panzerfaustu bolo, že sa jednalo výlučne o jednorazovú zbraň, čím mal teda vojak na zničenie cieľa len jeden pokus. Z dôvodu vyššie uvedených nedostatkov bolo potrebné z hľadiska účinného použitia na fronte vyrábať Panzerfaust vo veľkých množstvách, čo bolo jednak ekonomicky nákladné a zložitejšou sa čoraz viac stávala aj distribúcia týchto zbraní k vojenským jednotkám na fronte. Práve z tohto dôvodu začali predstavitelia nemeckého armádneho výzbrojného úradu (Heereswaffenamt) uvažovať (vzhľadom na úspech a zároveň aj na nevýhody Panzerfaustu) o vývoji novej ručnej protitankovej zbrane, ktorou by sa odstránili nevýhody Panzerfaustu súčasne so zachovaním jeho predností. Vývojové práce na novej ručnej protitankovej zbrani na seba nenechali dlho čakať. Už začiatkom roku 1943 totiž nemecká armáda ukoristila v Tunisku niekoľko amerických ručných protitankových zbraní pod označením Bazooka, ktoré sa ihneď stali predlohou pre úplne novú ručnú protitankovú zbraň – Raketenpanzerbüchse. Prvým modelom tejto novej protitankovej zbrane, ktorý Nemecko zaviedlo v polovici roku 1943 do výzbroje svojej armády bol Raketenpanzerbüchse 43. Hlavným konštrukčným prvkom tejto zbrane bola 164 cm dlhá kovová rúra – odpaľovacia trubica s vnútorným priemerom 88 mm, do ktorej bol inštalovaný spúšťový mechanizmus so spôsobom odpaľovania využívajúcim elektrické impulzy. Hmotnosť celej zbrane predstavovala 9,25 kg. Na streľbu sa používal raketový protitankový náboj kalibru 88 mm so špeciálne tvarovanou nábojovou hlavicou zakončenou stabilizačnými letkami pod skráteným označením RKpB Gr. 4322. Hmotnosť celého náboja dosahovala 3,3 kg, pričom z toho hmotnosť samotnej nálože činila 0,6 kg. Po vystrelení dosahoval náboj úsťovú rýchlosť 105 km/h. Zaujímavosťou je, že so zbraňou sa požívali dva typy nábojov, konkrétne letný (+5 až 50°C) a zimný (-40 až +30°C). Zbraň dosahovala vysokú prieraznosť panciera (až 180 mm) na pomerne veľkú vzdialenosť (až 150 metrov). Obsluhu zbrane tvorili dvojčlenné družstva – strelec a nabíjač, ktoré boli nazývané Panzerfüsilier. Avšak aj napriek tomu, že novou zbraňou boli odstránené oba závažné nedostatky predchádzajúceho Panzerfaustu, keďže sa zvýšila prieraznosť panciera na vyššiu vzdialenosť (vojaci sa už nemuseli bezprostredne približovať k cieľu) a odpaľovacia trubica vydržala niečo viac ako 200 výstrelov, tak samotní vojaci si túto novú zbraň veľmi neobľúbili. Jej hlavnou nevýhodou totiž bolo to, že pri výstrele vyvíjala silný plameň sprevádzaný hustým čiernym dymom so splodinami, ktorý jednak nebezpečne ohrozoval jej obsluhu a zároveň rýchlo prezrádzal jej pozíciu, čím sa vojaci mnohokrát stávali terčom nepriateľskej paľby. Práve kvôli hustému čiernemu dymu sprevádzajúcemu výstrel dostala táto zbraň medzi vojakmi prezývku „Ofenrohr“ – piecka. Práve z tohto dôvodu museli byť strelci chránený ohňovzdornou pláštenkou a plynovou maskou, čím sa však na druhej strane výrazne zhoršila ich pohyblivosť a schopnosť účinne zamerať cieľ. Navyše kvôli dymu mohli družstvá zaujímať strelecké pozície takmer výlučne iba v exteriérových priestoroch, čo značne obmedzovalo požívanie tejto zbrane v zastavaných územiach. Preto už v novembri 1943 dochádza k modifikácii Raketenpanzerbüchse 43 pridaním mierne smerom od strelca vypuklého ochranného štítu, ktorý bol umiestnený po celom obvode odpaľovacej trubice a tým pádom veľmi účinne chránil obsluhu zbrane plameňom a dymom, čím vojakom odpadla povinnosť nosiť ohňovzdornú pláštenku a plynovú masku. Takto upravená zbraň dostala označenie Raketenpanzerbüchse 54. Hmotnosť takto modifikovanej zbrane vďaka pridanému štítu vzrástla síce na 11 kg, no pre túto zbraň bolo vyvinuté nové strelivo pod označením RKpB Gr. 4992 so zvýšeným obsahom nálože, čím sa zvýšila prieraznosť panciera (až 230 mm) na ešte väčšiu vzdialenosť (až 180 metrov) oproti predchádzajúcemu typu streliva. Aj tento nový typ streliva mal v porovnaní s predchádzajúcim kaliber 88 mm, taktiež sa vyrábal v letnej a zimnej verzii a jeho vonkajší tvar ostal takmer nezmenený. Podľa požiadaviek nemeckej armády malo byť pre jej potreby dodaných dovedna 382 000 kusov Raketenpanzerbüchse 54, avšak najmä kvôli čoraz viac častejším spojeneckým náletom na nemecký priemysel sa produkcia týchto protitankových zbraní zastavila v júli 1944 na čísle 289 151 kusov. V tom čase bol už ukončený vývoj tretieho modelu tejto zbrane pod označením Raketenpanzerbüchse 54/1, keďže pri oboch predchádzajúcich modeloch spôsobovala vojakom celková dĺžka zbrane v kombinácií s jej pomerne vysokou hmotnosťou čím ďalej tým viac problémov pri manévrovaní a presunoch v teréne. Dĺžka odpaľovacej trubice nového modelu tak bola skrátená na 135 cm a celková hmotnosť zbrane bola aj s ochranným štítom znížená na 9,5 kg, pričom navyše boli zdokonalené aj mieridlá. Tento nový model zbrane bol do výzbroje nemeckej armády zavedený v decembri 1944, pričom objednávka na dodanie 48 000 kusov tejto zbrane bola výrobcom zadaná v polovici januára 1945. Do konca druhej svetovej vojny bolo napokon z tejto objednávky pre potreby armády dodaných 25 750 kusov. Celkovo tak bolo v rámci všetkých verzií tejto zbrane vyrobených približne 315 000 kusov. Tieto zbrane boli aj napriek svojim istým nedostatkom považované za veľmi účinné, keďže už pri jednom dobre mierenom výstrele sa podarilo vo veľkej väčšine úplne zničiť nepriateľský tank, preto si tieto zbrane vyslúžili taktiež prezývku „Panzerschreck“ – postrach tankov.

Zaujímavosťou je, že nemecká armáda mala vo vývoji taktiež protilietadlovú verziu Raketenpanzerbüchse pod označením Fliegerschreck, ktorej odpaľovacia trubica bola dlhá 174 cm a zbraň bola koncipovaná pre využitie streliva kalibru 88 mm. Vyrobených bolo dovedna 500 kusov v skúšobnej sérii, ktoré sa však bojového nasadenia nikdy nedočkali. Okrem toho bola vo vývoji aj zbraň koncipovaná pre strelivo kalibru 105 mm, ktorá predstavovala zväčšenú verziu Raketenpanzerbüchse. Tú však zástupcovia výzbrojného úradu nemeckej armády odmietli z dôvodu jej príliš veľkej hmotnosti (18 kg). Preto sa začalo s vývojom jej skrátenej verzie (takmer o pol metra), no pri nej zasa nastali problémy so silným záklzom, pričom tento problém sa už do konca vojny vyriešiť nepodarilo.

Družstvá nemeckej armády využívajúce Raketenpanzerbüchse boli takticky vedené k tomu, aby počas boja zaujímali stanovištia v oddelených okopoch nie viac ako 115 metrov od seba. Tým sa mala dosiahnuť kombinovaná palebná sila na nepriateľské obrnené vozidlá z viacerých smerov súčasne z pomerne krátkej vzdialenosti (okolo 70 metrov). Družstvá boli taktiež vedené k tomu, aby sa zameriavali primárne na tenší bočný alebo zadný pancier obrnených vozidiel. Spojenecké vozidlá sa proti týmto raketovým zbraniam naopak snažili brániť okrem iného aj dodatočnou improvizovanou ochranou najmä v podobe drevenej guľatiny a tenších pancierových platní. Avšak táto provizórna ochrana mala len veľmi malý účinok a navyše preťažovala motorové, závesné a prevodové systémy vozidiel, a tak jedinou najúčinnejšou obranou bolo včasné odhalenie a priama likvidácia družstiev s Raketenpanzerbüchse.

Okrem Nemecka využívali Raketenpanzerbüchse v priebehu druhej svetovej vojny v menšej miere aj jeho spojenci, najmä Fínsko, kde zbraň dostala pomenovanie Panssarinkauhu a po vojne bola na jej základe vyvinutá nová fínska zbraň (55 S). Okrem Fínska bola táto protitanková zbraň v priebehu vojny využívaná aj armádami Maďarska, Talianska a Rumunska.

Technicko-taktické údaje Raketenpanzerbüchse 43:

• Kaliber:88 mm
• Náboj (strelivo):RKpB Gr. 4322
• Dĺžka:1640 mm
• Hmotnosť:9,25 kg
• Hmotnosť náboja (streliva):3,3 kg
• Hmotnosť nálože náboja (streliva):0,6 kg
• Úsťová rýchlosť strely:105 km/h
• Účinný dostrel:150 metrov
• Prieraznosť panciera:180 mm