Puška rakúsko-uhorská pechotná 11,15 mm Werndl (Werndl - Holub) model 1867/77

Charakteristika

11,15 mm rakúsko-uhorská puška Werndl model 1867 predstavovala vôbec jednu z prvých rakúsko-uhorských jednoranových zadoviek (puška s nabíjacím systémom napojeným na zadnú stranu hlavne), ktoré boli v druhej polovici 19. storočia zavedené do výzbroje rakúsko-uhorskej cisárskej a kráľovskej armády.

Práve v tomto období začal v rakúsko-uhorskej armáde na základe čerstvých bojových skúseností prebiehať transformačný proces vo výzbroji, ktorý sa týkal predovšetkým možnosti nahradenia momentálne vo výzbroji zavedených predoviek systému Lorenz puškami so zadným spôsobom nabíjania – zadoviek. Práve z tohto dôvodu bola na začiatku roku 1865 v rámci rakúsko-uhorskej armády stanovená komisia pre skúšanie pušiek so zadným spôsobom nabíjania (Hinterladungs-Gewehr-Kommission). Jej členovia po vyskúšaní niekoľkých domácich zbraní, ktoré nevyhoveli, sústredili svoju pozornosť najskôr na americké pušky systému Remington. Avšak finančná náročnosť projektu zavedenia výroby amerických pušiek v rakúsko-uhorskej monarchii bola tak veľká, že donútila členov komisie opätovne zamerať svoju pozornosť na domáce zbrane. V tejto situácií zamerala komisia najväčšiu pozornosť na už vyskúšanú pušku so zaklápacím záverovým systémom, ktorú skonštruoval viedenský puškár Franz Wänzel. Konštrukčne sa síce jednalo o problematickú zbraň, no aj napriek tomu rakúsko-uhorská vojenská správa prijala pušky systému Wänzel M1866 kalibru 14,3 mm Wänzel (náboj s okrajovým zápalom) dňa 5. januára 1867 do výzbroje armády. Systém Wänzel bol totiž doporučený aj technickou a administratívnou komisiou armády (k. k. technisches & administratives Militär-Comité) a to najmä z dôvodu, že práve tento systém umožňoval využiť k transformácií už zavedené predovky systému Lorenz M1854 a M1862. Krátko po zavedení pušky systému Wänzel M1866 do výzbroje armády sa však naplno prejavili jej nedostatky, keď mnohokrát pri výstrele dochádzalo až k odtrhnutiu osy záveru, preto musel byť celý systém prepracovaný. V tom čase sa však členom komisie pre skúšanie pušiek so zadným spôsobom nabíjania dostala do rúk puška, ktorú spoločne skonštruovali rakúsky továrnik Josef Werndl (1831 – 1889) a český puškár Karel Holub (1830 – 1903). Komisia ju následne dňa 6. júla 1867 po vykonaní viacerých skúšok ihneď odporučila zaviesť do výzbroje armády. K tomu došlo dňa 28. júla 1867, kedy bola zbraň do výzbroje zavedená ako puška systému Werndl M1867.

Obaja konštruktéri tejto pušky – Josef Werndl, príslušník starej štajerskej puškárskej rodiny, ktorý stál pri zrode svetoznámej zbrojovky v Grazi a český puškár Karel Holub sa spolu zoznámili ešte v období, kedy Karel Holub v rámci základnej vojenskej služby pracoval v puškárskej dielni viedenského Arsenalu. Po svojom odchode do civilu začal Karel Holub v roku 1857 pracovať vo Werndlovej zbrojovke v Grazi, kde mu Josef Werndl ponúkol miesto predáka konštruktérskej dielne. Spoločne potom začali pracovať na vývoji novej pušky so zadným spôsobom nabíjania. Koncom roku 1866 dokončil Karel Holub práce na novom záverovom systéme pušky, ktorú si potom spoločne s Josefom Werndlom prihlásili v novembri 1866 a v apríli 1867 k patentovej ochrane, pričom táto ich jednoranová zadovka niesla spočiatku názov Werndl-Holubová zadovka (Werndl-Holub´sches Hinterladungs-Gewehr). Krátko potom však Josef Werndl odkúpil od Karla Holuba právo na využívanie ich spoločného patentu, a od tohto okamihu bola puška známa pod označením systém Werndl, pod ktorým bola zavedená aj do výzbroje armády.

Z konštrukčného hľadiska predstavovala puška systému Werndl M1867 jednoranovú zadovku s otočným blokovým záverom valcového tvaru, ktorého os otáčania sa nachádzala pod osou hlavne pušky. K otvoreniu záveru slúžila plochá rukoväť na jeho ľavej strane, ktorej pootočením doprava došlo k otvoreniu záveru a odkrytiu nábojovej komory. Spodná časť záveru obsahovala drážky, ktoré slúžili na zasunutie náboja do nábojovej komory. Puzdro záveru bolo v zadnej časti opatrené dlhým kovovým výbežkom s listovou pružinou, ktorá slúžila na fixáciu záveru v pažbe pušky. Na pravej strane kovovej zámkovej doštičky záveru bol z vonkajšej strany umiestnený napínací kohútik, ktorý po stlačení spúšte inicioval samotný výstrel. Pažbenie pušky bolo drevené a tvorila ho pažba s kovovou pätkou a podpažbie. Pažbenie bolo s hlavňou pušky spojené pomocou troch kovových objímok, z ktorých dve boli uzavreté a jedna (pri ústi hlavne) bola otvorená. Hlaveň pušky bola dlhá 830 mm a jej vývrt tvorilo 6 pravotočivých drážok. Pušky boli komorované pre rakúsky jednotný kovový náboj s olovenou strelou a so stredovým zápalom kalibru 11,15x42 mm R s označením 11 mm scharfe Patrone M.67. Tie boli spočiatku plnené čiernym, neskôr bezdymovým prachom.

Okrem pušiek systému Werndl M1867, ktoré boli do výzbroje rakúsko-uhorskej armády zavedené ako štandardné pechotné pušky, boli do výzbroje armády zaradené aj karabíny systému Werndl M1867 a pušky systému Werndl M1867 pre zvláštne zbory (Extra-Korps Gewehr). Spolu s puškami boli do výzbroje armády zaradené aj bodáky, ktoré sa s týmito puškami používali. Konkrétne sa jednalo o šabľový bodák M1867 – ťažký typ (hmotnosť 0,750 kg, celková dĺžka 707 mm, z toho dĺžka čepele 567 mm) a šabľový bodák M1870 – ľahký typ (hmotnosť 0,680 kg, celková dĺžka 705 mm, z toho dĺžka čepele 575 mm), pričom o niečo neskôr boli do výzbroje armády prijaté aj ich skrátené verzie s dĺžkou čepele 470 mm. K puškám systému Werndl M1867 pre zvláštne zbory (Extra-Korps Gewehr) boli zavedené tuľajkové bodáky M1867 (hmotnosť 0,400 kg, celková dĺžka 580 mm, z toho dĺžka čepele 475 mm). Karabíny systému Werndl M1867 boli vyrábané bez možnosti použitia s bodákom. V roku 1873 došlo k prvej modifikácii pušiek a karabín systému Werndl M1867, ktorá spočívala v zjednodušení záverového systému zbrane tým, že jej napínací kohútik bol premiestnený z vonkajšej strany kovovej zámkovej doštičky záveru na vnútornú stenu zámku záveru. Autorom tejto konfigurácie záverového mechanizmu bol spoločne s Karlom Holubom aj nový vedúci konštruktérskej dielne zbrojovky v Grazi Anton Spitalský. Takto modifikované pušky a karabíny dostali označenie systém Werndl M1873 a následne 10. februára 1874 boli zavedené do výzbroje rakúsko-uhorskej armády. Spolu s nimi bol do výzbroje armády zavedený aj nový šabľový bodák M1873 (hmotnosť 0,580 kg, celková dĺžka 605 mm, z toho dĺžka čepele 471 mm). Druhá modifikácia pušiek a karabín systému Werndl M1867 a M1873 nastala v roku 1877 a súvisela so snahou dosiahnuť vyšší dostrel týchto zbraní. Z tohto dôvodu bol v uvedenom roku vyvinutý nový, silnejší jednotný kovový náboj so zúženým hrdlom, s olovenou strelou a so stredovým zápalom kalibru 11,15x58 mm R s označením 11 mm scharfe Patrone M.77. Pušky a karabíny vyrábané pre tento nový typ náboja dostali označenie systém Werndl M1867/77 a M1873/77 a od svojich predchodcov sa líšili v tom, že mali odlišný cieľnik mieridiel. Na nový náboj bola postupne adaptovaná aj väčšina skôr vyrobených pušiek a karabín systému Werndl M1867 a M1873.

Výroba pušiek a karabín systému Werndl prebiehala najskôr v puškárskej firme Josef und Franz Werndl & Comp. Waffenfabrik und Sägemühle v Grazi, ktorú riadil Josef Werndl spoločne so svojou matkou a bratom Franzom, pričom jeho spoločník Karel Holub v nej zastával miesto predáka konštruktérskej dielne. Firma sa však po zavedení pušiek a karabín systému Werndl do výzbroje armády a s tým priamo súvisiacimi narastajúcimi objednávkami z jej strany postupne rozrástla do podoby veľkej továrne, ktorá so od 1. augusta 1869 pretransformovala na akciovú spoločnosť s názvom Oesterreichische Waffenfabriks-Gesellschaft (OEWG). V nej už Karel Holub zastával funkciu riaditeľa výroby. Spolu s fabrikou OEWG sa na výrobe pušiek a karabín systému Werndl podieľali aj dve menšie viedenské firmy, konkrétne Ferdinand Fruwirth a Bentz. Tento stav však platil len do začiatku roku 1873, kedy továreň OEWG odkúpila obe tieto viedenské závody a odvtedy výroba pušiek a karabín pre potreby armády prebiehala výhradne v Grazi. Zbrojovka OEWG si potom v nasledujúcich rokoch dokázala svoje dominantné postavenie v oblasti hlavných dodávok palných zbraní pre rakúsko-uhorskú armádu udržať až do rozpadu monarchie. Celková produkcia pušiek a karabín systému Werndl sa v rámci všetkých modelov odhaduje na 600 000 kusov, z čoho približne 400 000 kusov tvorili pechotné pušky.

Pušky a karabíny systému Werndl sa vyznačovali vysokokvalitným spracovaním a spoľahlivou konštrukciou záverového mechanizmu, čím si postupne u vojakov rakúsko-uhorskej armády získali veľkú popularitu. Od roku 1885 však boli tieto pušky a karabíny vo výzbroji armády postupne nahrádzané modernejšími opakovacími puškami a karabínami systému Mannlicher, ktoré sa na prelome 19. a 20. storočia stali hlavnou pechotnou zbraňou rakúsko-uhorskej cisárskej a kráľovskej armády. Aj napriek tomu sa pušky a karabíny systému Werndl celkom z výzbroje armády nevytratili, keďže ich ešte v hojnom počte (120 000 kusov) využívali tylové, strážne a pomocné jednotky, pričom napr. v jednotkách colnej stráže a rakúskej domobrany (Landwehr) slúžili tieto pušky až do rozpadu monarchie. Nečakaného využitia v prvej línii sa napokon pušky a karabíny systému Werndl dočkali takmer ihneď na začiatku prvej svetovej vojny, kedy bolo nutné týmito v tej dobe už zastaranými zbraňami nahrádzať vysoké prvotné straty rakúsko-uhorskej armády. Odhaduje sa, že v prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny tak zasiahlo do boja okolo 350 000 týchto pušiek a karabín.

Po skončení prvej svetovej vojny ostalo pomerne značné množstvo pušiek a karabín systému Werndl aj na území novovzniknutého Československa, keďže v roku 1919 mal výzbrojný odbor Ministerstva národnej obrany v evidencii 64 881 pušiek a karabín systému Werndl vrátane 13 544 227 kusov nábojov.

Zaujímavosťou je, že zbrojovka OEWG vyrábala okrem štandardných pechotných pušiek, karabín a pušiek pre zvláštne zbory systému Werndl určených pre armádu v menšom množstve aj pušky pre justičnú stráž M1867, pušky pre finančnú stráž M1873/77, pušky pre vojenské námorníctvo M1867/77 a M1873/77, pušky pre polárne výpravy s bronzovým systémom (vyrobených 30 kusov) a skrátené pušky pre ozbrojené meštianske zbory M1873/77.

Technicko-taktické údaje 11,15 mm rakúsko-uhorskej pechotnej pušky Werndl model 1867/77:

• Kaliber:11,15 mm
• Náboj:11,15x58 mm R
• Dĺžka bez bodáku:1280 mm
• Dĺžka s bodákom (vzor 1867):1847 mm
• Dĺžka samotnej hlavne:830 mm
• Hmotnosť bez bodáku:4,5 kg
• Hmotnosť s bodákom (vzor 1867):5,25 kg
• Počet drážok vývrtu hlavne:6 (pravotočivé)
• Úsťová rýchlosť strely:450 m/s
• Teoretická kadencia streľby:15 rán za minútu
• Maximálny dostrel:2100 metrov