Samopal sovietsky 7,62 mm PPŠ model 1941

Charakteristika

7,62 mm sovietsky samopal PPŠ-41 (Pistolet pulimjot Špagina-41) bol legendárny sovietsky samopal, ktorý bol vyvinutý a zavedený do výzbroje sovietskej armády v priebehu druhej svetovej vojny, počas ktorej bol známy aj ako „Śpagin“, „Papáša“ alebo „Špaginová balalajka“. Jeho lacná a rýchla sériová výroba umožnila, že tento samopal sa postupne v priebehu druhej svetovej vojny stal neodmysliteľnou súčasťou takmer každého sovietskeho vojaka a jedným zo symbolov sovietskej Červenej armády, pričom vďaka svojim konštrukčným vlastnostiam sa stal viac ako vyrovnaným súperom svojho hlavného protivníka, legendárneho nemeckého samopalu MP 40.

Vôbec prvý prototyp samopalu pod označením PPT-27 skonštruoval v Sovietskom zväze ešte v roku 1927 slávny konštruktér zbraní Fedor Vasilievič Tokarev. Tento prototyp bol aj napriek problémom s dostupnosťou vhodnej pištoľovej munície skonštruovaný pre použitie práve pištoľového náboja, keďže pri tomto strelive mohol byť do konštrukcie zakomponovaný jednoduchý neuzamknutý dynamický záver (pri puškovom strelive bol kvôli jeho vysokému výkonu potrebný zložitejší uzamknutý záver). Prototyp samopalu bol teda skonštruovaný pre použitie náboja do revolveru Nagant M1895 kalibru 7,62x38 mm, čo už vzhľadom na atypickosť tohto náboja predstavovalo skutočné majstrovské dielo, ktoré sa však do výzbroje armády nedostalo. Bolo však tým pravým odrazovým mostíkom k vývoju ďalších, v tej dobe vyspelých, konštrukcií samopalov v Sovietskom zväze. Jedným z nich bol moderným spôsobom riešený samopal z konštrukčnej dielne Vasilija Alexejeviča Degťareva, ktorý pri vývoji svojej konštrukcie využil nový náboj vyvinutý F. V. Tokarevom pre samonabíjaciu pištoľ TT-30. Tento prototyp dostal označenie PPD-34, pričom na prelome rokov 1934 – 1935 sa stal víťazom súťaže, ktorú vypísalo velenie sovietskej Červenej armády v snahe získať do svojej výzbroje automatickú zbraň jednotlivca. Tejto súťaže sa zúčastnilo celkovo 14 rôznych typov samopalov pochádzajúcich z dielní štyroch konštruktérov (okrem V. A. Degťareva to boli S. A. Korovin, S. A. Priluckij a I. N. Kolesnikov). Samopal PPD-34 v nej zaujal najmä svojou robustnou konštrukciou s drevenou pažbou a bubnovým zásobníkom s kapacitou 25 nábojov. Strieľal jednotlivo, ale aj v dávkach. Do výzbroje sovietskej armády bol síce oficiálne zavedený 9. júla 1935, no vzhľadom na jeho zložitejšiu výrobu a slabý účinný dostrel sa postupne začala hľadať nová konštrukcia. V. A. Degťarev preto v roku 1938 vylepšil konštrukciu PPD-34, ktorá už mohla používať pôvodný bubnový zásobník na 25 nábojov, alebo nový bubnový zásobník s kapacitou 71 nábojov, pričom sa zvýšil aj účinný dostrel zbrane. Tá bola pod označením PPD-34/38 zavedená koncom roku 1938 do výzbroje armády, no začiatkom nasledujúceho roku bola výroba samopalov na príkaz J. V. Stalina zastavená. Tento stav bol však len dočasný, keďže na konci novembra 1939 vstúpil Sovietsky zväz do vojny s Fínskom. V rámci nej sa pre sovietsku armádu ako veľmi nebezpečné ukázali družstva samopalníkov na lyžiach, ktoré vykonávali nespočetné množstvá krátkych, no vysoko efektívnych prepadov sovietskych jednotiek. Výzbroj týchto fínskych samopalníkov tvorili samopaly Suomi M1931, ktoré boli podobné samopalom PPD. Z tohto dôvodu žiadali velitelia sovietskej armády J. V. Stalina o pridelenie samopalov PPD v počtoch pre aspoň jedno družstvo na každú streleckú rotu. Po následnom Stalinovom odsúhlasení boli samopaly PPD zo skladov dopravované priamo na front, pričom sa okamžite rozbehla aj ich sériová výroba, v rámci ktorej už dominovala zjednodušená verzia samopalu PPD-34/38 pod označením PPD-40. Celkovo bolo vyrobených 81 118 kusov samopalov PPD vo všetkých troch verziách. Tieto samopale sa vyznačovali kvalitným spracovaním a spoľahlivosťou, avšak mali jednu podstatnú nevýhodu, ktorou bola ich pomerne drahá a zložitá sériová výroba. Túto nevýhodu sa koncom roku 1940 podarilo odstrániť konštruktérovi Georgijovi Semjonovičovi Špaginovi, ktorého samopal sa vzhľadovo a konštrukčne od samopalu PPD-40 líšil prakticky iba v detailoch (dlhšia hlaveň, väčší účinný dostrel, vyššia teoretická kadencia, väčšia presnosť), no podstatná zmena nastala v technológii jeho výroby, kde veľkú časť náročného a zdĺhavého procesu sústruženia a frézovania nahradilo jednoduché a časovo nenáročné lisovanie a zváranie dielov. Pri výrobe týchto samopalov sa navyše používal pomerne lacný materiál v podobe oceľových výliskov, pričom počas produkcie prvých sérií boli dokonca využívané aj hlavne starých vyradených pechotných pušiek Mosin model 1891, ktoré boli rozrezávané na polovicu a jedna puška tak poskytla hlaveň pre dva samopaly. Na výrobu 95 dielov samopalu PPD-40 bolo potrebných v priemere 13,7 hodiny, pričom na výrobu 87 dielov Špaginovho samopalu bolo potrebných v priemere len 7,3 hodiny, čo znamenalo výraznú úsporu času, a tým pádom aj možnosť výroby väčšieho počtu samopalov. Dňa 21. decembra 1940 bol Špaginov samopal oficiálne zavedený do výzbroje sovietskej Červenej armády pod označením Pistolet-pulemjot Špagina obrazca 1941 goda. Prvé kusy samopalu PPŠ-41 sa vo výzbroji sovietskej armády objavili v roku 1941, ale masívna sériová výroba týchto zbraní sa rozbehla od roku 1942. Okrem zbrojoviek v Tule, Iževsku a Sestrorecku, ktoré boli hlavnými dodávateľmi samopalov, sa tieto zbrane vďaka svojej nenáročnosti konštrukcie vyrábali s minimálnou úpravou strojového vybavenia aj v mnohých niekdajších civilných závodoch. Do roku 1947 bolo v Sovietskom zväze vyprodukovaných vyše 5 miliónov kusov samopalov PPŠ-41, pričom približne 10 000 kusov bolo vyrobených aj v iránskom guľometnom závode v Teheráne.

Hlavnými konštrukčnými časťami 7,62 mm sovietskeho samopalu PPŠ-41 boli hlaveň, mieridla, puzdro záveru s príklopom spojeným s ochranným plášťom hlavne, záver s jednoduchou poistkou, spúšťový mechanizmus s preraďovačom streľby, drevená pažba a zásobník, pričom základom konštrukcie a zároveň dielom, ktorý do nej v podstate integroval všetky ostatné súčasti bolo lisované oceľové puzdro záveru. V ňom sa pri streľbe pohyboval masívny neuzamknutý dynamický záver, ktorého súčasťou bol aj vyťahovač prázdnych nábojníc a napínacia páka s jednoduchou posuvnou drážkovanou poistkou, ktorá sa pri zaistení zbrane zasúvala do jedného z dvoch výrezov v puzdre záveru, čím mohol byť záver zaistený v prednej alebo v zadnej polohe. Samotný záver bol do pohybu uvádzaný vratnou pružinou, ktorá bola umiestnená okolo vodiacej tyčky, ktorej koniec bol upevnený v nárazovej platničke nachádzajúcej sa na zadnej stene puzdra záveru. V prednej časti puzdra záveru bolo na otočnom čape upevnené puzdro hlavne, do ktorého bola vsadená jej zadná časť. Hlaveň samopalu mala dĺžku 265 mm (popri celkovej dĺžke samopalu 840 mm) a bola uchytená do ochranného plášťa, ktorý sa nachádzal okolo nej, pričom bol vylisovaný zo silného oceľového plechu. Vnútro hlavne tvoril tvrdo chromovaný vývrt so štyrmi pravotočivými drážkami, ktorý obmedzoval eróziu (vypaľovanie) materiálu hlavne a okrem toho bránil vzniku korózie vývrtu hlavne v dôsledku používania nábojov so zápalkami na báze traskavej ortuti, ktoré aj pri extrémne nízkych teplotách vykazovali vysokú spoľahlivosť zážihu. Na vrchnej strane a na oboch bočných stranách ochranného plášťa hlavne sa nachádzali oválne otvory (tri na vrchnej strane a po štyri na oboch bočných stranách), ktorých primárnou úlohou bolo chladiť hlaveň, pričom zároveň slúžili aj ako odľahčovacie otvory. Ochranný plášť hlavne bol priamo spojený s príklopom puzdra záveru, pričom pri jeho otvorení sa s ním otáčal na rovnakom čape. Zošikmená predná časť ochranného plášťa hlavne presahovala jej ústie a bola zakončená tenkou oceľovou doštičkou, v ktorej strede sa nachádzal otvor pre prelet striel s priemerom 11 mm. Na úsťovej časti ochranného plášťa hlavne sa nachádzali tri výrezy okrúhleho tvaru (dva bočné a jeden vrchný), ktoré plnili úlohu úsťovej brzdy a zároveň aj kompenzátora zdvihu, keďže prostredníctvom nich po výstrele tlačili prachové plyny unikajúce z vývrtu hlavne zbraň zároveň dopredu a nadol, čím sa efektívne tlmil spätný ráz a zdvih zbrane pri výstreloch, a tým sa zasa výrazne zvyšovala jej presnosť. V prednej časti ochranného plášťa hlavne sa nachádzala základňa výškovo staviteľnej mušky s ochrannou krytkou okrúhleho tvaru a na zadnej časti plášťa sa v mieste za otvorom pre vyhadzovanie prázdnych nábojníc nachádzala základňa s cieľnikom mieridiel, ktorý bol pri niekoľkých prvých kusoch zbrane sektorový a staviteľný do vzdialenosti 500 metrov delený na desať častí po 50 metroch, avšak takýto cieľnik bol z hľadiska reálneho účinného dostrelu zbrane zložitý a nepraktický, a preto bol pri ďalších kusoch nahradený jednoduchším a praktickejším plátkovým cieľnikom so stredovým výrezom, ktorý sa preklápal na vzdialenosť 100 alebo 200 metrov. Táto zmena taktiež prispela k zjednodušeniu a zrýchleniu výrobe zbrane. Na ľavej strane ochranného plášťa hlavne bola medzi oválnymi chladiacimi a odľahčujúcimi otvormi umiestnená jednoduchá úchytka pre nosný popruh. Puzdro záveru bolo jednoduchými skrutkami spojené s drevenou pažbou svetlohnedej až tmavohnedej farby, pričom jej podpažbie dosahovalo až k šachte pre vloženie zásobníka. Na konci pažby bola umiestnená plechová pätka s odpruženou krytkou, ktorá chránila prístup do otvoru v pažbe, v ktorom bola umiestnená olejnička a čistiaca súprava. Na ľavej strane pažby bola v blízkosti jej krku umiestnená úchytka pre nosný popruh. V priestore podpažbia sa pod puzdrom záveru nachádzal spúšťový mechanizmus zbrane spolu s preraďovačom streľby v tvare posuvnej páčky, ktorý bol umiestnený pred jazýčkom spúšte a umožňoval nastavenie streľby jednotlivými ranami alebo dávkami. Spúšť sa spolu s preraďovačom nachádzala pod jedným spoločným lúčikom. Medzi lúčikom spúšte a preraďovača a šachtou pre vloženie zásobníka sa na spodnej strane puzdra záveru nachádzala sklopná páčka, ktorou sa uvoľňovala zarážka zásobníka nachádzajúca sa v zásobníkovej šachte. Samopal bol primárne skonštruovaný pre použitie bubnového zásobníka s kapacitou 71 nábojov. Avšak tieto zásobníky boli pomerne nespoľahlivé. To bolo spôsobené tým, že vo vodiacich drážkach podávacieho mechanizmu bolo umiestnených len prvých a posledných desať nábojov, čo pri nedokonalom naplnení zásobníka malo za následok spriečenie voľných nábojov, a tým pádom aj jeho zaseknutie. Okrem toho boli tieto zásobníky pomerne ťažké a nedali sa doplňovať nábojmi, kým neboli úplne prázdne, keďže napnutá pružina podávacieho mechanizmu po otvorení zásobníka vymrštila všetky zostávajúce náboje do širokého okolia strelca. Navyše pri vyprázdňovaní zásobníka počas streľby (slimákovým spôsobom) sa dosť závažným spôsobom menilo ťažisko zbrane. Vzhľadom k týmto problémom s bubnovým zásobníkom bol už vo februári 1942 vyvinutý aj jednoradový segmentový zásobník s kapacitou 35 nábojov, a teda samopal mohol byť používaný s dvoma typmi zásobníkov. Hmotnosť samopalu bez zásobníka predstavovala 3,5 kg, pričom s plným bubnovým zásobníkom to bolo 5,4 kg (prázdny bubnový zásobník vážil 1,1 kg a plný 1,9 kg) a s plným segmentovým zásobníkom bola jeho hmotnosť 4,1 kg (prázdny segmentový zásobník vážil 0,3 kg a plný 0,6 kg). Samopal bol skonštruovaný pre štandardný sovietsky pištoľový náboj kalibru 7,62x25 mm Tokarev, ktorý sa vyznačoval veľkým výkonom v rámci priebojnosti a dĺžky (smrteľnej) dráhy strely. Toto strelivo s oceľovou špičkou malo dopadovú energiu najmenej 750 Joulov a bez väčších problémov dokázalo preraziť oceľový plech o hrúbke 4 mm. Dostrel týchto nábojov v rámci samopalov PPŠ-41 predstavoval 750 – 1000 metrov pri úsťovej rýchlosti 485 m/s, pričom počas celej dráhy letu na uvedenú vzdialenosť bola strela pre živý cieľ smrteľná. Teoretická kadencia tejto zbrane bola pritom približne 900 rán za minútu.

Zaujímavosťou je, že samopal PPŠ-41 bol obľúbenou korisťou príslušníkov nemeckého Wehrmachtu, a hoci nevynikal až takou dokonalou presnosťou ako nemecké samopaly M.P. 38 a MP 40, tak aj napriek tomu si ho nemeckí vojaci mimoriadne oceňovali z dôvodu jeho vysokej spoľahlivosti pri minimálnej údržbe v poľných podmienkach. Do výzbroje nemeckej armády bol tento samopal zavedený pod označením MP 717(r), kde „r“ znamená russisch (ruský). Z dôvodu nedostatku streliva určeného pre tento samopal (7,62x25 mm Tokarev) boli Nemcami ukoristené kusy tejto zbrane prekonvertované výmenou hlavne pre použitie štandardného nemeckého pištoľového streliva 9x19 mm Luger Parabellum. To prinieslo okrem jednoduchšieho zásobovania aj predchádzanie tzv. priateľským paľbám, kedy na nemeckých vojakov vyzbrojených týmito samopalmi bola mnohokrát omylom zahájená paľba od iných nemeckých jednotiek, pretože dochádzalo k zámene s útočiacimi sovietskymi vojakmi, keďže tieto samopaly mali charakteristický zvuk, ktorý sa až prekalibrovaním ich hlavní zmenil. Spolu s výmenou hlavní bola u niekoľko stoviek kusov samopalov modifikovaná aj zásobníková šachta pre používanie zásobníkov zo samopalov MP 40. Tým pádom sa však pri týchto modifikovaných samopaloch stratili výhody bubnového zásobníka, ktorý sa už pri nich nedal použiť, spočívajúce v jeho vysokej kapacite a možnosti cielenej paľby v ľahu. V priebehu druhej svetovej vojny sa samopaly PPŠ-41 dostali aj do výzbroje 1. československého armádneho zboru v ZSSR, pričom niekoľko tisíc kusov bolo dodaných aj jednotkám bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní, a taktiež aj partizánskym skupinám bojujúcim na východnom Slovensku. Okrem toho ich vo vojne používala tiež poľská armáda. Po skončení druhej svetovej vojny si našiel tento samopal uplatnenie aj v kórejskej a vietnamskej vojne, pričom vo výzbroji ho mali zaradené armády štátov Varšavskej zmluvy, vrátene československej, a taktiež aj armády v rozvojových krajinách sveta. V rámci československej armády slúžili tieto samopaly až do začiatku 60. rokov 20. storočia, kedy boli nahradené novým typom zbrane, konkrétne útočnou puškou používajúcou náboj stredného balistického výkonu pod označením Samopal vzor 58. V povojnovom období sa tieto samopaly licenčne vyrábali v Číne pod označením Type 50, v Severnej Kórei pod označením Type 49, v Poľsku pod označením wz. 41 a v Maďarsku pod označením Typ 48. Okrem toho na konštrukčnom základe tohto samopalu bol vyvinutý vietnamsky samopal K-50M a juhoslovanský samopal M49/57.

Hlavnou výhodou 7,62 mm sovietskych samopalov PPŠ-41 bola ich pomerne jednoduchá, no do detailov premyslená konštrukcia, ktorá umožňovala lacnú a pomerne rýchlu sériovú výrobu. Jednoduchá a rýchla výrobná procedúra umožňovala pre potreby sovietskej armády vyrábať za pomerne krátky čas veľké množstvo týchto zbraní, ktorými boli v priebehu vojny vyzbrojované celé jednotky samopalníkov tvoriace základ úderných skupín, ktoré masívne podporovali sovietske tankové útvary. Okrem toho boli týmto samopalom vyzbrojované aj špeciálne jednotky samopalníkov, ktoré boli určené na boj v mestách, jednotky prieskumníkov a výsadkárov, tiež osádky bojových vozidiel a niektoré jednotky spojárov. Medzi sovietskymi vojakmi sa stala táto zbraň čoskoro po jej zavedení do výzbroje armády veľmi obľúbenou, a to najmä vďaka nízkym nárokom na jej obsluhu a údržbu, jej neuveriteľne vysokej kadencii (teoretická až 900 rán za minútu), presnosti (jednotlivými ranami sa dal presne zasiahnuť cieľ na vzdialenosť 100 metrov), kapacite jej bubnového zásobníka (71 nábojov) a v neposlednom rade aj jednoduchosti jej konštrukcie. Vďaka týmto prednostiam tak obsluhu tejto zbrane zvládali aj vystresovaní, premrznutí a nedostatočne vycvičení branci bez technického vzdelania. Hlavnou nevýhodou tejto zbrane bol bubnový zásobník, ktorý mal síce veľkú kapacitu, no jeho bezporuchový chod si vyžadoval na rozdiel od iných súčastí zbrane nadpriemernú starostlivosť. Okrem toho dochádzalo v prípade častej a intenzívnej streľby takmer vždy k rýchlemu opotrebovaniu plsťovej nárazovej platničky nachádzajúcej sa na zadnej stene puzdra záveru (tú si sovietsky vojaci po opotrebovaní pôvodnej vyrábali z tvrdého dreva), pričom výnimočne v takýchto prípadoch dochádzalo aj k zdeformovania časti ochranného plášťa hlavne.

V medzivojnovom období sa v Sovietskom zväze presadilo množstvo talentovaných konštruktérov, pričom ich pôsobenie sa prirodzene odzrkadlilo aj v oblasti vývoja a výroby zbraní. Za mnohé z nich hovoria najmä stredný tank T-34, bojové lietadlo Il-2 alebo práve samopal PPŠ-41. Práve tieto, ale aj mnohé ďalšie unikátne legendárne zbrane dopomohli Sovietskemu zväzu poraziť nacistické Nemecko, pričom sa tým pádom postupne stali ozajstnými veľkými pojmami v rámci svetovej vojenskej histórie. Svojím typickým dizajnom sa samopal PPŠ-41 stal akousi „ochrannou známkou“ vojakov sovietskej Červenej armády a dodnes zdobí množstvo obrazov, sôch a pamätníkov viažucich sa k druhej svetovej vojne.

Technicko-taktické údaje 7,62 mm sovietskeho samopalu PPŠ-41:

• Kaliber7,62 mm
• Náboj7,62x25 mm Tokarev
• Dĺžka840 mm
• Dĺžka samotnej hlavne265 mm
• Hmotnosť bez zásobníka3,5 kg
• Hmotnosť s plným bubnovým zásobníkom5,4 kg
• Hmotnosť s prázdnym bubnovým zásobníkom4,6 kg
• Hmotnosť s plným segmentovým zásobníkom4,1 kg
• Hmotnosť s prázdnym segmentovým zásobníkom3,8 kg
• Kapacita bubnového zásobníka71 nábojov
• Kapacita segmentového zásobníka35 nábojov
• Počet drážok vývrtu hlavne4 (pravotočivé)
• Úsťová rýchlosť strely485 m/s
• Kadencia streľby900 rán za minútu
• Dostrel750 metrov (účinný 200 m)