Guľomet sovietsky ťažký 7,62 mm Gorjunov SG-43

Charakteristika

Guľomet SG-43 (Stankovyj Gorjunova – 43) bol sovietsky ťažký guľomet, ktorý bol do výzbroje sovietskej armády zavedený v priebehu druhej svetovej vojny. Počas medzivojnového obdobia, a taktiež aj v priebehu druhej svetovej vojny používala sovietska armáda vo svojej výzbroji predovšetkým ťažké, vodou chladené guľomety Maxim model 1910 a 1910/30, pričom do konca júna 1941, kedy došlo k prepadnutiu Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, ich mala k dispozícii v celkovom počte približne 76 300 kusov. Aj keď sa jednalo o osvedčenú a z konštrukčného hľadiska pomerne spoľahlivú zbraň, tak jej hlavnou nevýhodou bola jej pomerne veľká hmotnosť, keďže spolu s podstavcom systému Sokolova model 1909 s charakteristickými drevenými kolesami, resp. s univerzálnym podstavcom systému Vladimirova model 1931 vážila viac ako 59 kilogramov. Preto sa už koncom 20. rokov 20. storočia v rámci sovietskej armády začali objavovať prvotné požiadavky týkajúce sa modernizácie, či dokonca obmeny guľometov Maxim vo výzbroji armády, pričom jedným z konštruktérov, ktorý mal tento problém vyriešiť bol V. A. Degťarev. Ten v reakcii na požiadavku sovietskej armády skonštruoval už koncom roku 1930 prototyp guľometu, ktorý sa následne od novembra 1934 do júna 1938 podrobil pomerne náročným vojskovým skúškam. Tie síce odhalili viaceré množstvo konštrukčných nedostatkov tejto zbrane, avšak po ich odstránení bol tento guľomet 22. septembra 1939 zavedený do výzbroje sovietskej armády pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot obrazca 1939 goda“, označovaných tiež ako DS-39 (Degťarev Stankovyj – 39). Začiatkom roku 1940 bola zahájená sériová výroba týchto guľometov v závodoch v Kovrove a v Iževsku, avšak krátko nato boli v rámci priameho používania na fronte počas tzv. Zimnej vojny zistené ďalšie závažné konštrukčné nedostatky tejto zbrane, ktoré sa dali odstrániť iba jej celkovým prekonštruovaním. Preto ani nie rok po zavedení do výzbroje armády bol guľomet DS-39 stiahnutý z výroby, pričom vzhľadom na početné straty guľometov na fronte, ktoré bolo potrebné čo najskôr nahradiť, bola dočasne obnovená sériová výroba zastaraných guľometov Maxim. Práve z tohto dôvodu sa už začiatkom roku 1942 opätovne dostala v rámci sovietskej armády do popredia požiadavka na vývoj ľahšieho a vzduchom chladeného guľometu štandardného puškového kalibru, ktorý by mohol byť popri guľometoch Maxim čo najskôr zavedený do výzbroje armády. Okrem toho mal byť nový guľomet použiteľný nielen ako zbraň pechoty, ale zároveň aj ako protilietadlový guľomet a tiež aj ako guľomet s možnosťou umiestnenia v rámci bojových vozidiel. Guľomet mal byť taktiež schopný používať okrem nových kovových nábojových pásov v prípade potreby aj staršie textilné nábojové pásy určené pre guľomety Maxim. Z dôvodu urgentnej potreby zavedenia nového guľometu do výzbroje armády bola ustanovená špeciálna komisia pod vedením generálmajora S. A. Smirnova, ktorá v období od apríla do júna 1942 vyskúšala celkovo 14 rôznych konštrukcií, z ktorých sa ako najperspektívnejšia ukázala konštrukcia P. M. Gorjunova, M. M. Gorjunova a V. E. Voronkova z Kovrovského guľometného závodu No. 2. Bolo to predovšetkým vďaka jej nižšej váhe (40,4 kilogramov s podstavcom) a jednoduchosti konštrukcie nenáročnej na zavedenie sériovej výroby, čím tento prototyp guľometu prekonal všetky ostatné posudzované konštrukcie, z ktorých bol jeho najväčším konkurentom najmä modernizovaný a vylepšený guľomet DS-39 pod označením DS-42 konštruktéra V. A. Degťareva. V októbri 1942 prešiel guľomet z konštrukčnej dielne P. M. Gorjunova najskôr továrenskými skúškami a potom vyrobil závod No. 2 v Kovrove prvých 50 kusov tejto zbrane pod označením GVG (podľa začiatočných písmen mien konštruktérov guľometu), z ktorých bolo 45 kusov ihneď odoslaných k vojskovým skúškam. Po ich úspešnom absolvovaní spojenom s postupným odstraňovaním drobných nedostatkov prešli tieto guľomety úspešne aj štátnymi skúškami, a aj napriek Stalinovmu osobnému favorizovaniu guľometu DS-42 presadil vtedajší minister obrany D. F. Ustinov záver, podľa ktorého mal byť do výzbroje armády zavedený práve guľomet GVG. Ten bol napokon 14. mája 1943 oficiálne zavedený do výzbroje sovietskej armády spolu s podstavcom systému Degťarev-Garanin pod označením „7,62-mm stankovyj pulemjot konstrukcii Gorjunova obrazca 1943 goda“, označovaných tiež ako SG-43, pričom k prvému hromadnejšiemu nasadeniu týchto guľometov priamo na fronte došlo začiatkom októbra 1943. Už počiatkom roku 1944 si zvýšená potreba týchto zbraní pre armádu z dôvodu strát na fronte vyžiadala rozšírenie ich výroby v továrňach v Zlatouste a v Iževsku. Celková vojnová produkcia týchto guľometov nie je presne vyčíslená, avšak podľa dostupných údajov bolo len v Kovrovskom guľometnom závode No. 2 do konca vojny vyrobených 28 882 kusov týchto zbraní. Koncom druhej svetovej vojny vznikla modernizovaná verzia tohto guľometu pod označením SGM (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj). Od svojho predchodcu SG-43 sa tento modernizovaný guľomet líšil predovšetkým výrazným drážkovaním povrchu hlavne, pričom samotné drážky mali slúžiť k celkovému odľahčeniu zbrane a najmä k zvýšeniu účinnosti chladenia jej hlavne. Ďalšou zmenou bolo presunutie napínacej páky zo spodnej strany zbrane na jej pravú stranu. Zmenené tu boli taktiež krytky proti nečistotám a prachu na otvoroch pre nábojový pás a napokon bolo vylepšené aj zaistenie výmennej hlavne guľometu. Krátko po skončení druhej svetovej vojny došlo aj k modernizácii podstavca guľometu, keď z kolesovej lafety systému Degťarev-Garanin došlo najskôr k úplnému odstráneniu ochranného štítu, keďže ten poskytoval obsluhe len minimálnu ochranu a tým pádom iba zbytočne zvyšoval celkovú hmotnosť zbrane, pričom neskôr boli guľomety tiež vo veľkej mierne inštalované aj na modernejšie a najmä ľahšie trojnožky. V polovici 50. rokov 20. storočia bola vyvinutá aj tanková verzia tohto guľometu s elektromagnetickým spúšťovým mechanizmom spriahnutým s kanónom a s kanelovanou (žliabkovanou) hlavňou s vyššou tepelnou odolnosťou, ktorá dostala označenie SGMT (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj tankovyj), a tiež aj verzia pre obrnené vozidlá označovaná ako SGMB (Stankovyj Gorjunova modernizirovanyj bronirovannyj). V týchto modifikáciách bol tento guľomet vo výzbroji sovietskej armády používaný až do polovice 60. rokov 20. storočia, kedy bol postupne nahrádzaný vôbec prvými sovietskymi univerzálnymi guľometmi pod označením PK (Pulemjot Kalašnikova). Okrem Sovietskeho zväzu boli guľomety SG-43, SGM, SGMT a SGMB po druhej svetovej vojne zaradené aj do výzbroje armád štátov tzv. Východného bloku a vyvážané boli aj do ďalších spojeneckých krajín, ktoré neboli priamo jeho súčasťou. Licenčná výroba guľometov SG-43 a SGM prebiehala v Poľsku, v Maďarsku a v Československu, pričom kópie týchto guľometov sa vo veľkom množstve vyrábali aj v Číne a to pod označením Typ 53 (SG-43) a Typ 57 (SGM).

Z konštrukčného hľadiska predstavoval guľomet SG-43 plne automatickú zbraň so vzduchom chladenou, jemne radiálne drážkovanou hlavňou, ktorú bolo možné po dlhotrvajúcej streľbe rýchlo vymeniť. K výmene hlavne slúžila dreveným črienkom obložená špeciálna rukoväť, ktorá bola jej súčasťou a jej úlohou bolo zabrániť vzniku popálenín. Na ústi hlavne bol umiestnený hladký lievikovitý tlmič plameňov vznikajúcich pri streľbe. Mechanizmus zbrane pracoval na princípe odberu spalných plynov vznikajúcich pri výstrele z hlavne prostredníctvom plynovej trubice nachádzajúcej sa priamo pod hlavňou. Tlak plynov odvedených z hlavne plynovou trubicou následne pôsobil na plynový piest spojený priamo s nosičom záveru. Záver zbrane bol sklopný a uzamknutý, pričom jeho napínacia páka sa nachádzala na spodnej strane jeho puzdra. Zbraň strieľala zo zadnej polohy záveru, z ktorej ho na začiatku streľby spúšťal, a do ktorej ho po ukončení streľby zachytával spúšťový mechanizmus, ktorý umožňoval iba streľbu dávkami. Samotná spúšť zbrane bola umiestnená za puzdrom jej záveru v priestore medzi oboma vertikálne umiestnenými rukoväťami, ktoré boli obložené drevenými oválnymi kanelovanými črienkami. Zbraň bola zásobovaná kovovými článkovanými nábojovými pásmi plnenými 250 nábojmi kalibru 7,62x54 mm R s ľahkou alebo ťažkou strelou. Nábojové pásy boli uložené v nábojových schránkach, pričom počas streľby sa ich jednotlivé články nerozpadávali. Podávací mechanizmus zbrane bol stolový, pričom posúvač nábojov bol v priamom zábere s nosičom záveru pomocou šikmej podávacej drážky, prostredníctvom ktorej sa prevádzal pozdĺžny pohyb nosiča záveru do priečneho pohybu posúvača nábojov. Zbraň bola lafetovaná na kolesovom podstavci systému Degťarev-Garanin, ktorý bol vybavený oceľovým ochranným štítom. Podstavec umožňoval pozemné a protilietadlové použitie zbrane. Prechod z pozemnej do protilietadlovej polohy zbrane bol pomerne jednoduchý. Zbraň bolo potrebné najskôr odpojiť z podstavca, ten bolo následne potrebné preklopiť tak, aby sa o zem opieral súčasne kolesami a oceľovým ochranným štítom, a potom bolo potrebné samotnú zbraň zavesiť na koniec lafetového oporného ramena, ktoré po preklopení podstavca zaujímalo približne zvislú polohu.

Guľometmi SG-43 bola vyzbrojená aj československá armáda, pričom po zakúpení licencie na ich výrobu začala tento guľomet v Československu od roku 1592 sériovo vyrábať Zbrojovka Brno, n. p. Tento ťažký guľomet nahradil vo výzbroji československej armády starší ťažký guľomet vzor 37, ktorý začala armáda od polovice 50. rokov 20. storočia postupne vyradzovať z výzbroje. V rámci československej armády sa popri štandardných pechotných guľometoch taktiež používala aj verzia SGMT, ktorá bola lafetovaná ako spriahnutý guľomet v tankoch T-54 a T-55. Okrom toho boli guľomety SG-43 využívané aj ako hlavné zbrane v reaktivovaných objektoch ľahkého opevnenia na južnej Morave, kde boli montované na lafetu UL 1. Guľomety SG-43 slúžili v československej armáde od polovice 50. rokov do približne polovice 60. rokoch 20. storočia, kedy ich začali vo výzbroji armády postupne nahrádzať prvé československé univerzálne guľomety vzor 59. Po vyradení z výzbroje bolo niekoľko stoviek guľometov SG-43 vyvezených z Československa do Vietnamu, kde boli následne použité v bojoch v rámci Vietnamskej vojny.

Ťažký guľomet SG-43 bol vo svojej dobe považovaný za konštrukčne jednoduchú, na pomery ťažkých guľometov ešte pomerne „ľahkú“, spoľahlivú, mimoriadne presnú (najmä po pevnom ukotvení kolieskovej lafety) a hlavne mimoriadne výkonnú zbraň.

Technicko-taktické údaje 7,62 mm sovietskeho ťažkého guľometu SG-43:

• Kaliber7,62 mm
• Náboj7,62x54 mm R
• Dĺžka1140 mm
• Dĺžka samotnej hlavne719 mm
• Hmotnosť samotného guľometu13,8 kg
• Hmotnosť guľometu s lafetou40,4 kg
• Kapacita nábojového pásu250 nábojov
• Hmotnosť nábojového pásu s nábojmi10,25 kg
• Úsťová rýchlosť strely855 m/s
• Teoretická kadencia streľby500 – 700 rán za minútu
• Praktická kadencia streľby200 – 250 rán za minútu
• Maximálny dostrel3800 metrov (účinný 1000 m)
• Obsluha2+2 (strelec, nabíjač a dvaja nosiči munície)