Súčasťou výstroje bežného vojaka bol okrem pušky, resp. samopalu, bajonetu a pod., aj ručný granát. Pomocou ručných granátov boli vojaci schopný zdolávať aj opevnené pozície nepriateľa, respektíve ničiť obrnenú techniku, v prípade obrancov boli schopný hodením granátu z krytu zneškodniť útočiace jednotky nepriateľa bez vystavenia sa väčšiemu nebezpečenstvu. Jedným z najznámejších a najrozšírenejších ručných granátov z obdobia 2. svetovej vojny je nemecký ručný granát vzor 24 (Stielhandgranate 24). Granát sa skladal z výbušnej hlavice a drevenej rukoväte, ktorou viedol zapaľovač na odpálenie granátu. Granát sa zaraďuje k útočným typom, z tohto dôvodu je ničivý účinok prenášaný prostredníctvom tlakovej vlny. Vzniknuté črepiny mali minimálny ničivý účinok. Na odpálenie granátu sa používal zapaľovač vzor 24 (Brennzunder 24, BZ 24, s oneskorením výbuchu o 4,5 s) a od roku 1939 nový typ zapaľovača vzor 39 (Brennzunder 39, BZ 39, s oneskorením 4,5 s). Granát bol plnený 165 g trinitoltoluénu (TNT). Tlaková vlna mala dosah 3 – 6 m a črepiny doleteli do vzdialenosti 15 m. Od roku 1943 bol do nemeckej výzbroje zavedený ručný granát s násadkou vzor 43.
